Hranice snov [POZASTAVENÉ]

10.Časť

Jeho kroky náhle zastali len kúsok od jeho nôh ,,Čau.'' pozdravil Alexa.

,,Ahoj'' odzdravil.

,,Asi pôjdem rovno k veci.'' povzdychol si, akoby tu ani nechcel byť. ,,Dnes večer sa u mňa koná obrovská party na oslavu mojich narodenín a je pozvaná celá škola. Takže by si mohol prísť aj ty.'' oznámil arogantne.

Alex do neho videl. Nebol nadšený tým, že ho musí zvať. Chcela to jeho priateľka, s ktorej mal čím ďalej, tým zvláštnejší pocit. Nechcel sa hádať a tak len jemne prikývol. Keď odišiel, Alex sa otočil späť. Mal taký menší plán. Chcel vedieť, čo sa ukrýva v Erikovom dome. Vážne ho to k týmto typom tajomstiev ťahalo. Tiež si bol istý, že bude Erik pozvaný tiež, je predsa súčasťou školy.

Nemal však v pláne vlámať sa mu do domu, akoby to na prvý pohľad mohlo vyznieť. Za normálnych okolností, by si niekto ako on, určite uvedomil, že sa mu hrabe v hlave. Jeho štýl správania mu však dával nádej na možnosť, že sa počas párty opije spoločne  ostatnými. V tom prípade by si to neuvedomil a on by bol schopný získať všetky tie informácie, ktoré potreboval bez povšimnutia. Až na pár detailov doknalé.

Zvyšok školy už premýšľal iba nad tým. Keď zazvonilo na koniec vyučovania, výnimočne odišiel medzi prvými. Po návrate domov bol sám. Konečne prišiel piatok, pričom mala Sára balet na čo ju on musel čakať, kvôli Anetinmu pres času. To však tiež znamenalo, že si mohol byť vonku, ako dlho len chcel. Párty začínala o siedmej, čiže mal zhruba pár hodín odpočinku. Ľahnúc si na posteľ, premýšľal o dnešku.

Čas ubehol rýchlejšie ako si bol predstavoval. Zrazu sa otvorili vchodové dvere a dnu vošla Sára. Alex sa postavil, hodil na seba rifle a utekal dolu.

,,Ahoj.'' pozdravila ,,niekam sa chystáš?''

,,Idem na jednu oslavu.'' odvetil Alex.

,,Kedy sa vrátiš?'' opýtala sa.

,,Neskoro.'' odpovedal a už bol za dverami.

,,Mama o tom vie?'' nedala sa Sára.

,,Nie, ale keby vedela, nič by sa nezmenilo. Povedz jej, nech na mňa nečaká.'' zakričal už pár metrov od domu.

Sára pomaly zatvorila dvere. Takže bude doma sama. Nevedela, či má byť rada alebo sa báť. Nenechávali ju totiž samú často. Rýchlo sa prebrala zo zamyslenia, utekajúc do svojej izby. O Alexa sa nestarala. Nebolo nezvyčajné, že na pár hodín niekam zmizol a nikomu to ani neprekážalo. Trochu mu závidela. Tú jeho voľnosť. Ona ju od Anet nedostávala. Možno to bolo tým, že sa o dievčatá proste trebalo báť viac ako chalanov. Možno len preto, že bola jej biologickou dcérou, o ktorú sa strachovala prirodzene viac ako o svojho nevlastného syna.

Nastal skutočne zredkavý okamžik, počas ktorého neuvažovala o Alexovi ako o vlastnom bratovi. Milovala ho ako skutočného a vedela, že aj Anet, no správala sa k nim rozdielne. Tieto myšlienky však zavrhla skoro tak rýchlo, ako na ne prišla a rozhodnutá sa tým viac nezaoberať, ukončila svoju dilemu. Zatvorila za sebou izbové dvere a vošla do sprchy.

* * *

Alex stál pred obrovským domom. Všade sa šírili ohromné duniace zvuky hudby vychádzajúce z jeho vnútra. Čudoval sa, že to susedom neprekáža. Pravdepodobne v ňom bolo najmenej dvesto ľudí. Cítil každú jednu myseľ, počujúc každú ich myšlienku. Snažil sa však nájsť len tú Erikovu. Nešlo to. Buď tam ešte nebol alebo bol príliš ďaleko. Musel vojsť. Veľmi ho to netešilo.