Hranice snov [POZASTAVENÉ]

7.Časť

Posledné minúty vždy ubiehali najpomalšie. Vedel to každý. Tento krát to však bolo neznesiteľné. Cez otvorené okno vial do triedy jemný vánok natriasajúci papierovými plagátmi, povešanými na stenách miestnosti.

Alex sa rukou opieral o lavicu, podopierajúc si hlavu. Všade sa rozliehali slová profesora vykladajúceho niečo o kinematike, ktorého nezaujímal fakt, že jediný kto ho počúva a aj chápe danej téme je on sám. Ubehlo ešte pár dlhých chvíľ, kým konečne zazvonilo.

V tom momente sa triedou prehnal obrovský šum. Rachot stoličiek dopadajúcich na lavicu a hlasy jasajúcich žiakov sa ozýval v každom kúte. Jedine Alex ostal sedieť. Čakal, kým sa trieda vyprázdni a nastane ticho. Nie však ticho, ktorým sa označuje zvukové stop. Bolo to ticho myšlienok. Trvalo to skoro minútu, kým sa učiteľ vrátil.

,,Roland, čo tu ešte robíš?'' opýtal sa unudene.

,,Už som na odchode.'' odvetil snažiac sa ignorovať spôsob, akým ho učiteľ oslovil.

Dobaliac posledné veci, pomaly odkráčal preč. Mieril domov, no nemienil tam ostávať dlho. Potreboval si odpočinúť. O desať minút už otváral vchodové dvere.

,,Ako bolo v škole?'' zakričala na neho Anet z kuchyne.

,,Nič nové.'' odkričal Alex.

Hodiac tašku na posteľ, utekal smerom k vôni horúceho jedla. Úsmev ho rázom prešiel. Za stolom na stoličke hneď vedľa Sáry hltajúcej všetko, čo len mohla zjesť, sedel Erik. Pri pohľade na neho Alex skoro spadol z nôh.

,,Ah...Alex. Myslím, že Erika poznáš. Prišiel ti vrátiť učebnicu biológie a potom sme sa trochu rozprávali. Myslím, že je to veľmi milý mladý muž. Je dobré, že si si konečne našiel po Danovi ďalšieho kamaráta.'' oznámila s radostným výrazom na tvári.

Erik sa zadíval na Alexa ,,Máš veľmi milú rodinu. Nechcel som zdržiavať, ale tvoja mama mi ponúkla obed a čo by som to bol za osobu, kebyže odmietnem?'' povedal ešte s väčšou radosťou.

Alex, ktorý si bol dobre vedomí, že ho o situácii so svojou rodinou oboznámil a tým pádom aj o to, že Anet nie je jeho matkou, sa rozhodol nereagovať. ,,Anet, potom odprevaď Erika. Ja tu bohužiaľ nemôžem ostať, musím si ešte niečo zariadiť. Je to dôležité. O pár hodín som späť.'' oznámil a už bol za dverami.

Anet sa ani nepohla. Tieto jeho výlety jej boli dobre známe. Keď bol Miky na služobnej ceste ako teraz, nebolo sa čoho obávať. Vlastne aj keď bol doma neostával často s nimi. Nič si však s toho nerobila. Nemôže sa o neho predsa starať naveky.

Medzitým Erik nechápavo pozeral na miesto, kde ešte pred chvíľou stál Alex. Prekvapilo ho, akým spôsobom oslovil svoju adoptívnu matku, keďže podľa toho čo tvrdil s nimi žil od nepamäti. Povzdychol si. Toto mu síce nevyšlo, no nikdy neostával bez plánu B.

* * *

Alex odhrabával konáre spred svojej cesty. Už to nebolo ďaleko. Hrboľatá zem posplietaná koreňmi stromov sa mu mihala pod nohami. Keď obišiel posledný kmeň a odhrnul lístie kríkov, naskytol sa mu pohľad na krásne jazierko. Jemné slnečné lúče sa odrážali od jeho pokojnej hladiny, ožarujúc harmonické prostredie naokolo. Nebolo veľké, no zato nádherné. Okolo neho sa rozprestieral kruh tvorený stromami. Niekedy mal pocit, že to je jediné obývateľné miesto lesa.