40.Časť

81 8 2
                                    

Sam rýchlo na kývnutie Viky zosadnúc z koňa, si kľakol ku Alexovi, stále sediacemu na zemi. Erik ich popchol bližšie k sebe, aby tak nad nimi získal lepši dozor a postaviac sa pred nich, švihol pohľadom po sestre.

Viky ich medzitým obkľúčila zozadu, čím útočníkom skomplikovala ďalšie možné útoky. Zo stromov sa napriek tomu znova vyrútili nové zbrane, tvorené čepeľami o niečo väčšími než mali obyčajné dýky.

Alex z tréningov s Erikom postrehol že sa volajú shurikeni, no naučiť sa s nimi narábať ešte doposiaľ nemal príležitosť. Zatiaľ vedel len toľko, že sa používajú na útok z väčšej vzdialenosti. Opatrne pozdvihnúc hlavu, si prezrel situáciu.

Nebol si istý, či sa mu to len zazdalo, no na chvíľu by prisahal, že na Erikovej tvári zazrel jemný úsmev. Hlavou mu prešla vlna pochybností. Ako sa môže tešiť z takejto pozície. Netrvalo však dlho, kým mu to došlo. Keď videl ako spoločne s Viky bok po boku odrážajú ďalšie a ďalšie útoky, nemusel viac hľadať vysvetlenie. Pochopil, že ho neteší ako tak boj, než skôr fakt, že zažíva chvíľu pocitu nostalgie.

,,Prikrčte sa.'' prikázal im, práve chytiac jednu z letiacich zbraní. Ešte v prvotnom švihu ju hodiac smerom, o ktorom si myslel, žeby mohol ukrývať útočníkov, sa mu úsmev rozšíril keď sa spoza stromov ozval hlasný výkrik a následný šuchot lístia.

Erikovi sa v očiach zablysklo, hoci vedel, že je útočníkov viac. S istotou však mohol prehlásiť, že sa jedná o profesionálov určitého druhu. Nepoužili priveľa zbraní, ale pritom dostatok na to, aby sa vyhli súboju na blízko. Pravdepodobne sa jednalo o pár nájomných vrahov, určených a prichystaných na rovnako skúsených ochranárov svojho cieľa.

Zo stromov sa onedlho ozvali ďalšie dva výkriky, tento krát vychádzajúci z Vikynej strany. Po tomto údere, útoky úplne ustali. Erik ešte chvíľu čakal v obrannej pozícii, pripravený kedykoľvek odvrátiť ďalšiu možnú hrozbu, no po chvíli sa aj s Viky upokojili, pomôžuc Alexovi so Samom na nohy.

,,Čo to malo znamenať?'' spýtal sa Erik trochu pobúrene svojej sestry ,,Nehovorila si, že tu nikto nebude?''

,,Nemala som ako vedieť, že strážia aj tieto cesty.'' povedala pokojným hlasom, zbierajúc so zemepoužité zbrane. ,,Prv by sme mali skontrolovať, kto na nás vôbec útočil. Všimla som si ich pozíciu a pády so stromov pri útokoch. Jeden, ktorého si zasiahol ty, spadol neďaleko. A tí, čo to schytali odo mňa, by mali byť tiež blízko.'' skonštatovala, naznačiac tak, aby tu ostal strážiť, zatiaľ čo ich ona pôjde nájsť.

,,Počkaj.'' zastavil ju Erik. ,,Ostaň ty. Ja pôjdem.''

Viky to bolo očividne proti srsti, no prekvapivo nič nenamietala. Erik v okamihu zmizol v kríkoch. Hneď ako sa ocitol mimo ich zorného poľa, vydýchol si. Nemohol priznať, žeby mu presne toto chýbalo a určite by sa dlho nevydržal tváriť tak nešťastne keď videl, ako sa jeho sestra za ten čas zdokonalila.

Pomaly prechádzal popri stromoch, sledujúc aj tie najmenšie stopy, ktoré by mu ukázali smer polôh útočníkov. Zrazu mu do očí udrelo to, čo hľadal...telo. Opatrne siahnuc za opasok pre dýku, pristúpil bližšie. Keď však zistil, že jedna Vikyna rana oboch daných mužov zabila, hneď ju aj s povzdychom zasunul.

Vždy to tak bolo a to bol dôvod, pre ktorý necítil prekvapenie. Nezáležalo o koľko mohol mať sám lepšiu kondičku, schopnosti v bojoch či zručnosti so zbraňami. Jeho rany nezabíjali stopercentne, Vikyne vždy...keď sa trafila. A ona sa vždy trafila.

Opatrne sa narovnal, keď v tom začul jemný šuchot za jedným zo stromov. Spomenúc, si, že by tu mal byť ešte aspoň jeden člen útočníkov, k nemu opatrené podišiel. Presne ako očakávala, hneď za nim ležal očividne v bezvedomí hnedovlasý chlapec, o dosť mladší od Erika.

Za bežných okolností, by to bol okamžite ukončil, no v tejto chvíli dokonca zaváhal. Bol to síce niekto, kto sa ich pokúsil zabiť...bol to síce nepriateľ, no napriek tomu sa jednalo prakticky ešte o dieťa. Keby sa ich pozície vymenili, tak by určite skončil mŕtvy, no on taký už dávno nebol. Nemôže zabiť niekoho kto mal možno sotva tak desať rokov. Vlastne vyzeral tak na štrnásť, no Erikovi bolo jasné, že vzhľadom na starnutie ich druhu môže mať tak nanajvýš jedenásť.

,,Toto ešte oľutujem.'' zašomral si popod nos, zodvihnúc chlapca na ruky, pričom si matne všimol jeho ľavé zápästie.

Oľutoval to ešte skôr než si bol pôvodne myslel a to už v momente, ako sa pred neho po výstupe z kríkov, postavila prekvapená Viky. ,,Kto je zas toto?''

,,To je niekto koho som našťastie zasiahol ja, inak by si bola vrahyňa detí.'' povedal Erik bez výrazu.

,,Nechápem. To on na nás útočil?'' spýtal sa Sam.

,,Nie tak presne. Áno bol ich súčasťou, no nebol sám. Podľa stôp boli len traja, pričom sme všetkých zasiahli. Dvaja sú mŕtvy, tretí je tu. Ostatný boli starší, no je tu ešte niečo.'' zhrnul.

,,Čo také tu ešte môže byť?'' opýtal sa neprítomne Alex.

,,Vyzerá to, že sme práve zabili jeho brata.'' zahlásil.

,,Ako to myslíš, že sme mu zabili brata?'' nechápala Viky, nie veľmi nadšená Erikovým chovaním.

,,Podľa toho ornamentu, čo ma na zápästí, patrí do klanu Akuraj. Pravdepodobne si ich najali na túto misiu. Som si istý, že o nich vieš viac než ja, no podľa kníh to sú špičkový nájomný vrahovia tohto sveta, ktorí to väčšinou nerobia z vlastnej vôle. Majú niektoré viac rozvinuté vrodené schopnosti, čo sa týka hlavne rýchlosti a vytrvalosti, ale nie sú až taký dobrý v súbojoch z blízka. Bojujú už od kedy sú schopný držať zbraň a vždy chodia na misie v trojčlenných skupinách.'' objasnil svoje vedomosti.

,,Takže chceš povedať, že sme zabili členov klanu nájomných vrahov a ty si zachránil jedného ich člena, ktorému sme však práve zabili brata?'' pozrel na neho nechápavo Alex.

,,To sa len tak hovorí. Členovia klanu sú si navzájom ako rodina, ale nie sú skutočnými bratmi.'' pokrútila Viky hlavou, no keď si všimla Erikov výraz, zmeravela. ,,Však?''

,,Vo väčšine prípadov by to tak bolo, no títo dvaja pochádzajú z tej istej klanovej vrstvy. Sú to pokrvný bratia ako ja a ty, alebo tuto Sam s Alexom.'' povzdychol si. ,,Ale ten tretí je iba ich klanový brat, keď ťa to poteší...aj tak to je však v podstate rovnaké akoby sme mu zabili rovno dvoch bratov.''

,,Potrebujem si sadnúť.'' zašomrala Viky. ,,Jasam nad tvojou hlúposťou, braček. Z jeho ušetrenia nevzíde nič dobré.''

,,Mali by sme sa radšej niekde utáboriť a vyriešiť situácie, ktorým sa nevyhneme.'' dodal, ignorujúc sestrin nesúhlas.

,,Ako napríklad?'' spýtal sa Sam.

,,Ako napríklad rozhovor tu s pánom nezmámim.'' kývol do svojho náručia Erik.

Nenaťahujúc dlhšie zbytočné opletačky, sa spoločne s ich niekdajším nepriateľom vyšvihol do sedla. Venujúc posledný pohľad svojim spoločníkom, chytil koňa za opraty a popchol ho vpred, smerom hlbšie do lesa.

Ospravedlňujem sa, že tak dlho nevyšiel žiadny diel, no bola som v zahraničí, čiže som si na písanie nenašla čas. Teraz som však už doma, čiže sa posnažím kapitoly vydávať častejšie :) snáď sa diel páčil.

Hranice snov [POZASTAVENÉ]Where stories live. Discover now