Hranice snov [POZASTAVENÉ]

44.Časť

Sariela sa okolo nich zaujato prechádzala, ako keď sup pozoruje bezmocné obete pred ich skorou smrťou. Z jej postoja vyžarovala silná nevraživosť, vďaka ktorej Alex konečne pochopil pocit zajatcov vo všetkých akčných filmoch, ktoré kedy videl. Nebolo to veľmi príjemné, hoci mu bolo jasné, že on ani Sam pravdepodobne obeťami nebudú.

,,Prejdem priamo k veci. Kto z vás bol ten, kto vzal život našim bratom?'' zastavila napokon priamo pred Erikom, prejdúc však očami k Viky, ktorá po jej intenzívnom pohľade vycítila, že má odpovedať.

,,Pokojne sa ti priznám, že ja som to nebola.'' hoci by jej najradšej fľusla do tváre, faktom ostávalo, že tejto role sa mal tento krát chopiť Erik, a tak jej slová vyzneli pomerne krotko.

Sariela sa na ňu dumavo dívala ešte niekoľko dlhých sekúnd, než presunula pohľad na mladíka vedľa. Prieskum zopakovala a napokon sa pre uistenie navrátila očami k Viky, ktorá uvažovala, prečo tak dlho mlčí.

,,Tá podoba medzi vami je neskutočná...žeby náhoda?'' založila si pri smiechu ruky na hrudi, akoby dospela k užitočnému zisteniu.

,,Je všeobecne známe, že má každý na svete sedem až osem dvojníkov.'' potvrdil Erik jej teóriu o čistej zhode okolností.

,,Skutočne?'' zatvárila sa zaujato, pričom rukou nenápadne zablúdila k dlhému biču za opaskom.

Pomaly ho vytiahla a tak, aby si stihol Erik uvedomiť každý jeden jej pohyb, sa zamyslene postavila pred neho. Každou chvíľou čakal úder, dokonca priam dúfal, že ho dostane, keďže by tak všetka jej pozornosť skončila len na ňom...avšak tak sa nestalo a potom, čo sa Sariela znenazdajky napriahla, švihnúc zápästím tak, že sa vzduchom ozval nepríjemný zvuk, jej úder nesmeroval jeho, ale Vikynym smerom.

Erikom jemne trhlo, keď začul bolestivý ston svojej sestry, hoci mu bolo nanajvýš jasné, ako sa k nemu musela premáhať. Drobný úder, ktorý jej preťal rameno nebol ničím v porovnaní s jej zážitkami z minulosti, no v tejto chvíli, v tejto role, bolo jej úlohou zastávať niekoho neskúseného, niekoho, kto veľa nevydrží...niekoho, kto sa nemá nechať len tak mlátiť.

,,Nič?'' pozrela Sariela na Erika, ktorý len naďalej mlčal. Jej následný povzdych doplnil nový zvuk švihu biča, doplnený o nový Vikyn výkrik. Ach, ako ju to len iritovalo, nikdy necítila väčšie poníženie, než z tejto hranej slabosti. Bič ju zasiahol ešte zo tri krát, než Erik konečne zastavil jej herecký výkon.

,,Dosť...'' prehlásil vo chvíli, ako sa Sariela chystala uštedriť jeho sestre ďalší úder. Jednak to raz aj tak musel povedať, jednak, hoci si bol vedomí Vikynej odolnosti, nedokázal sa prizerať jej bolesti. Ako nikdy pred tým, tak ani teraz. Bola jeho slabinou, vedel to, no ani za nič to nechcel zmeniť.

,,Takže náhoda?'' podvihla triumfálne obočie a keď videla, že Erik znovu váha, opäť s povzdychom zodvihla mučiaci nástroj.

,,Daj jej už pokoj, ty sviňa.'' zamračil sa podráždene, načo Sariela so spokojným úsmevom presunula pohľad na dievča, podložiac jej rukoväťou biča bradu.

,,Vzťah?'' spýtala sa jednoducho.

,,Súrodenci.'' dalo jej skutočne zabrať, aby ju v takej blízkej vzdialenosti netreskla čelom do hlavy.

,,Tak vidíš...máme tu prvé slabé miesta.'' podotkla spokojne a opäť sa od slabého dievčaťa oddialila, venujúc Erikovi víťazný pohľad.

Spokojne ponechala dvojicu čiernovlasých narušiteľov zatiaľ tak a presunula sa k zaujímavejším, no predsa určitým spôsobom nedotknuteľným jedincom: ,,A vy? Bratia...ktorý ste ktorý?" zaujímala sa, no odpoveďou jej bolo len hlboké mlčanie.