Hranice snov [POZASTAVENÉ]

12.Časť

Očakávajúc zhrozenie v podobe všemožných násilných pomôcok, ho zastihlo skôr prekvapenie. Všade naokolo ho totiž obkolesovali knihy. Nedokázal si slobodne vysvetliť, čo robia v tomto dome. Zrazu si všimol Erikovho pohľadu.

,,Tak čo hovoríš.'' opýtal sa opatrne.

,,Čo...to tu je?'' prezeral si užasnuto priestor pred sebou.

,,Najväčšia zbierka historických kníh našich druhov.'' povedal hrdo. Alex nestačil jasať. ,,Ale to nie je to, načo si sa ma pýtal.'' pokračoval už trocha miernejším hlasom.

Alexa vytrhnutý zo zamyslenia sa na neho pozrel. Ten sa mu otočil chrbtom a kráčal ďalej. Hoci ho Alex nasledoval, nevedel, čo by ho mohlo ešte viac prekvapiť. Zrazu však zastali pri jednej z knižníc, pričom Erik nacvičeným pohybom vytiahol jednu z kníh v preplnenej polici. 

V momente ako si Alex uvedomil, že je zväzok prázdny, knižnica sa otvorila a Erik vstúpil. Hneď ako sa obaja ocitli v ďalšej miestnosti, vchod sa zatvoril. Alex sa pomaly otočil. Bolo to neuveriteľné, dokonca viac ako to čo doposiaľ videl v predchádzajúcej časti.

,,Č-čo to tu je?'' vykoktal zo seba znovu.

,,To je najväčšie bohatstvo všetkých svetov. Zbrane, listiny a iné veci, ktoré mi rodičia zanechali.'' povedal.

,,Ah.'' povzdychol si trochu zvláštnym spôsobom ,,A nie je, čo ja viem, nebezpečné skladovať to na jednom mieste? čo keby sa sem niekto vlámal a ukradol to...?'' zauvažoval Alex, ktorý vôbec nechápal kde na slová berie silu.

,,Nie. Jediný, kto by sa to pokúšal získať je niekto zo snového sveta, no tých je v tomto len pár. Ďalej tu je príliš bezpečnostných opatrení a aj kebyže sa sem dostanú, ich schopnosti tu nefungujú. Tato miestnosť bola postavená tak, aby bránila šíreniu telepatického pola a elektrického vlnenia, čím neutralizuje naše špeciality. Tu je každý nechránený, no nemožno mu ani čítať myšlienky.'' vysvetlil pomaly Erik.

,,Dobre, ale veď keby sa sem už dostali, tak by myšlienky nevyužívali. Tie sa predsa k boju nepoužívajú.'' vyhŕkol neuvedomujúc si, že on tie svoje pred nedávnom na útok použil ,,Čo ich zastaví, aby nič nevzali.'' pokračoval zaujato. V tom však stíchol. Zrazu mu všetko do seba zapadlo. ,,Ty?!'' otočil sa prudko na Erika.

Erik trochu váhavo neodpovedal. Po chvíli si zhlboka povzdychol akoby to už chcel mať za sebou ,,Pozri.'' začal zhurta  ,,Vec sa má tak, že ma prste na toto vychovali vychovali. Nikdy mi nikto neurčil hlavný cieľ, no jedným z nich bolo ochraňovať tento majetok tak dlho, ako budem žiť. K tomu bol potrebný boj. Môj rod. Rod Grownovcov patrí k jednému z najvýznamnejších rodín elitných zabijakov v podsvetí. Nemôžem byť citlivka, keď ma trénovali hlavne na zabíjanie.''

Alex sa nestačil diviť. Takže Erik je elitný nájomný vrah. Čo ešte o ňom zistí? Že má chvost? ,,Ako dlho...ako dlho takto žiješ?'' opýtal sa jemne.

Erik sa zamyslel ,,S rodičmi? Od kedy som bol schopný držať zbraň.'' uvažoval ďalej ,,Sám? Odkedy som sám. Čo je vlastne asi od jedenástich. Je však pravda, že vo svojich jedenástich som si uvedomil, že sú aj iné cesty ako zabíjanie.'' vysvetlil stručne nejaviac vyšší záujem k rozoberaniu danej témy.

,,A koľko ľudí si už...však ty vieš.'' bál sa opýtať.

,,Čo? Zabil?'' opýtal sa prekvapene a trochu výsmešne Erik. Alex prikývol.

,,Ľudí nezabíjam, Mojou úlohou boli hlavne nájomné vraždy Serufínov. Uvedom si, že smrť nie je to najhoršie čo môže niekoho postihnúť.'' povedal potichu, no keď si všimol Alexov zhrozený výraz pokračoval ,,Keď som bol menší, tak sa sem nevkrádali často. Nikto si na našu rodinu netrúfol. Videl som však svojho otca zabiť desiatky iluzionistov. Vtedy mi to neprekážalo a často som bez rozmýšľania na otcove príkazy konal tiež. No potom som si uvedomil, že som fakt hajzel a nikto so mnou asi nie je z nejakého dôvodu. Otcovým príkazom som však aj tak nemohol odporovať a preto som proste plnil čo odo mňa chcel, zabíjajúc koho som mal za určený terč.'' povzdychol si

,,Keď som ostal sám tak to však inak nešlo. Buď som ich včas zmietol zo stôp, no tí sa aj tak po čase vrátili alebo som jednoducho nemal na výber. Tak ako dnes. A keď sa vrátia, tak ťa budú určite hľadať, čo ich privedie ku mne. Nechápem síce prečo, no to by si mal vysvetliť ty.'' pozrel na neho spýtavo. Skôr ako však stihol Alex čo i len otvoriť ústa, Erik dodal. ,,Ó, skoro som zabudol. Kebyže sa mi niečo stane je tu jedno pravidlo. Nechcem, aby si ma hľadal, lebo by ťa to len doviedlo rovno do pasce. Väčšina pošetilcov si myslí, že môj rod už neexistuje.'' odvetil.

,,To by ma nenapadlo, veď ťa sotva poznám.'' zahundral potichu.

Erik sa pousmial. Čakal takúto odpoveď. Alex by pravdepodobne ani nebol schopný hrdinského činu. ,,Takže chceš povedať, žeby bolo lepšie ho zabiť?'' pokračoval s údivom vyhnúc sa odpovedi na predchádzajúci otázku.

,,Vlastne áno. A to ma privádza k už spomínanej záležitosti. Ako si to pred tým urobil?'' opýtal sa Erik.

,,Ja neviem'' odvetil prosto Alex. ,

,Neklam! Už dosť klamstiev! Chcem vedieť, čo sa to tu deje. V tomto meste som nikoho nestretol už dva roky a zrazu sa niekto objaví hovoriac, že máš niečo čo potrebuje a ty nevieš o čo ide? Následne ho odrovnáš telepatickým útokom, ktorý som mimochodom ešte nikdy nevidel a znovu hovoríš, že nevieš ako si to urobil? Navyše ti neverím, že si nikdy nepočul o snovom svete a našom pôvode. Dokonca ti ani nič nehovorilo moje meno.'' vykrikoval Erik.

Alex sa zamyslel. Po chvíli sa mu rozhodol aspoň z časti veriť. ,,Dobre. Ja viem, že to znie čudne, ale všetko čo si o mne teraz povedal je pravda. Nevedel som o ďalšom svete a ani neverím, že som potomkom anjela. Neviem čo odo mňa chcú a netuším ako som to spravil. A tvoje meno mi neprišlo povedomé a určite by ma nenapadlo, že si nájomný vrah.'' povedal zreteľne kladúc dôraz na každé jedno slovo.

Erik sa usmial. ,,Neverím ti. Akej si ty vlastne telepatickej úrovne, keď si dokázal odrovnať niekoho zo snového sveta úrovne 22?'' opýtal sa pobúrene tým, že aj po odhalení svojho života mu tuná Alex odmieta odhaliť ten svoj.

,,Úrovne? To sa ešte aj meria?'' nechápal prekvapene.

,,Ďalšie klamstvá.'' poznamenal Erik ,,No keď to naozaj nevieš dá sa to zmerať.'' zauvažoval s jemným úsmevom. Táto maličkosť ho skutočne zaujímala.

Alex bol plne rozhodnutý, už radšej nič nehovoriť. Len prikývol a nasledoval Erika naspäť do knižnice. Uprostred nej sa nachádzali do pravidelných tvarov porozmiestňované kreslá. Vyzeralo to tam ako v luxusnej obývačke, chorého milovníka kníh.

,,Posaď sa. Hneď som tu.'' rozkázal.

Alex poslúchol. Nedalo sa povedať, že bol svojou situáciou nadšený, no vede, že bude lepšie, keď ostane ticho. Vraždiaci maniak mu neverí o jeho nevedomosti o tom, že iný vraždiaci maniaci z iného sveta idú po niečom čo vlastný. Napriek všetkému, však nemal strach. Nevedel si to vysvetliť. Nebál sa iluzionistov a už vôbec sa nebál Erika, hoci mu jeho minulosť naháňala zimomriavky. Jediné čo pri pomyslení na všetko toto cítil bol zmätok v hlave.

Spoza jednej z knižníc, sa po chvíli vrátil Erik, držiac v rukách obrovskú krištáľovú guľu. Alexa rozmýšľajúcemu nad všemožnými teóriami o jej funkciách, stále nenapadalo nič iné okrem veštenia...veď čo iné by sa s ňou asi dalo robiť...

Konečne som to sem pridala :D normálne si nepamätám, že som niečo takéto napísala, čo je potom veľmi zaujímavé pri opätovnom čítaní. :D snáď sa vám diel páčil :)