Hranice snov [POZASTAVENÉ]

28.Časť

Medzitým o poschodie vyššie, v učebni 206 sedel v zadnom rade Erik. Podvedome pozorujúc Sophiu, sediacu pred ním, sa nad ňou nemohol prestať zamýšľať. V skutočnosti sa mu nikdy žiadna osoba ani len náznakom nepáčila, tak prečo sa jeho bežne nezaujatá myseľ sústredila len jej smerom?

Keby nevedel aká v skutočnosti je, odhadol by ju na milé vidiecke dievča, nie na namyslenú štetku z centra. V duchu si povzdychol. Keby tak tušil, či to k Alexovi myslí vážne. On však narozdiel od neho nemal to šťastie, že počul myšlienky len tak poletujúce okolo seba.

Od kedy sa dozvedel, aké vyššie schopnosti by mal Gerunín mať, začal ho bližšie skúmať. Nakoniec dospel k záveru, že hoci mu občas závidí, vo väčšine prípadov s ním skôr súcitil. Ako napríklad dnes. Nechcel by automaticky vedieť, čo si o ňom ľudia šepkajú. Vôbec ho to totiž nezaujímalo.

Avšak v tejto chvíli, keď sa nachádzal pri Sophii, to neplatilo. Chcel vedieť, čo si o ňom myslí...či vôbec vie, že existuje. Náhle sa spoločne s prívalom svojho bežného ja spamätal.

,,Čo to so mnou je?'' opýtal sa sám seba v duchu prekvapene a zhrozene zároveň.

Nikdy sa s ním nič podobné nedialo a ani nerátal, že sa to vôbec niekedy stane. Navyše pri niekom, koho sotva pozná s povahou pyšnej princezničky.

Toho pretrvávajúceho pocitu, ktorý ho k nej tak silno priťahoval, sa však po celú dobu nemohol zbaviť. Pokračoval dokonca aj po tom, čo zazvonilo, počas prestávok a nasledujúcich hodín, až kým neopustili areál školy.

,,To bol fakt strašný deň.'' prehlásil napokon. ,,Poznáš ten pocit, keď si akože zamilovaný ale v skutočnosti nie si?'' opýtal sa s výsmechom v seba samého.

,,Nie, nemyslím, že taký pocit vôbec existuje.'' skonštatoval Alex.

,,To povedz môjmu mozgu.'' zahundral, stále sa snažiac vytlačiť tie zvláštne myšlienky. Trochu sa mu uľavilo, keď postrehol, ako mu rýchla chôdza na prečistenie hlavy pomáha.

,,Podľa mňa nie si zamilovaný. Tvoje duševné funkcie tomu nenasvedčujú. V skutočnosti máš len obrovské nutkanie byť do nej zamilovaný. Hoci nechápem ako je to možné.'' prehlásil Alex bez toho, aby si uvedomil, čoho sa práve dopustil.

,,Ty sa mi hrabeš v hlave?'' zatváril sa pobúrene Erik.

,,Nie, len veľmi dôkladne a presvedčivo hádam.'' poznamenal rýchlo Alex. ,,Možno je naozaj potomkom anjela a má schopnosť priťahovať iných Serufínov.'' povedal s úsmevom, snažiac sa zahovoriť svoje slová.

Hoci žartoval, Erik sa ozval vážnym tónom. ,,Myslíš? A ako to, že na teba to nezaberá?'' dumal.

,,Ach...keď nepochopíš ani len jemnému vtipu, neviem ako chceš zapôsobiť na hocijakú babu. To som predsa nemyslel vážne.''povedal s prehnanou gestikuláciou.

Erik sa však neusmial. V tej chvíli Alex trochu oľutoval, že s touto témou vôbec začali. Náhle si niečo uvedomil.

,,Ako je možné, že sme nestretli Matta?'' opýtal sa skôr sám seba.

,,Mal si proste šťastie.'' skonštatoval Erik nezaujato ,,Ideme ku mne?'' pokračoval.

Alex nemo prikývol. Dnes mal v pláne prečítať si časť z toho, čo mu ešte Erik nestihol objasniť. Záležitosti ohľadom potomkov iných anjelov a podobné veci, boli očividne prihrubou kronikou na jedno rozprávanie.

***

U Erika bola tma. Snáď hustejšia, akú kedy vôbec videl. Preplnená zápachom prachu a nebezpečenstva, ktoré Alex zaznamenal kedykoľvek sa sem mal vrátiť. Jednoducho celé Erikovo okolie pôsobilo zvláštnou aurou, zabraňujúcou hockomu v bližšom kontakte.