Hranice snov [POZASTAVENÉ]

32.Časť

Alex si všimol, že pár jedincom sa na tvári objavil zdesený výraz. Rýchlo švihol pohľadom po Erikovi, na ktorom však nepostrehol žiadny náznak pochybností, či nebodaj nechuti a strachu. Neprekvapil ho jeho pokoj, no aj napriek tomu bol zvedavý, koľko toho znesie.

Netrvalo ani tri minúty, keď už všetci stáli na čiarach pri stene telocvične, s rýchlo dvíhajúcimi sa hruďami v nepravidelnom dýchaní stresu. Niektorí však aj prekvapivo pokojne ako Erik, Matt a chalan, o ktorom sa dozvedel, že sa volá Luis. Niektorý sa zas snažili dýchať pomalšie a zvyšok sa hlavne snažil dýchať.

Alex sa nedokázal s istotou zaradiť nikam. Čo sa behu týkalo, vydržal dlho, no pochyboval, že skončí medzi najlepšími. Predsa len nebehá až tak často ako Erik alebo šéf futbalového týmu.

Medzitým ako sa v Alexovej hlave mihali isté pochybnosti, Erik premýšľal, ako dlho potrvá, kým odpadne...Alex samozrejme. Vedel, že nebude medzi tými najhoršími ani medzi priemerom, no stále nevedel, na aké miesto sa zaradí.

Halou sa zrazu prehnal ostrý zvuk píšťalky, značiaci odštartovanie testu. Pätnásť párov nôh sa v rovnakom momente odrazilo od podlahy. Alex si už na začiatku všimol, že väčšina z nich má úplne zlú taktiku a šprintuje hneď od začiatku. Vedel, že čím rýchlejšie bude behať, tým rýchlejšie sa unaví. Preto začal spoločne s asi šiestimi ľuďmi slobodným tempom.

***

Erikovi bolo teplo. Nie však kvôli námahe. Ten dres ho nepríjemne ohrieval a svrbel. Všetci z duše túžili po tom, aby sa táto dvojhodinovka už skončila, no iba on to chcel kvôli potrebe, vyzliecť si konečne ten nepohodlný a prepotený úbor.

Ubehlo niečo nad tridsať minút, pričom polovica chalanov už dávno sedela na lavičkách, terorizovaná naštvaným zízaním trénera. Alex stále bežal bez väčšieho pocitu námahy a cítil...no cítil ako len bežne mohol...,že zvyšný bežci tiež. Zatiaľ si narátal 61 dĺžok a číslo sa stále stupňovalo. Už ho to však prestávalo baviť.

Po uplynutí ďalším pätnástich minút, ostali na dráhe spolu s ním už len dvaja...Erik a Matt. Chuť pokračovať ho prešla už pred veľmi dlhou dobou a teraz už len zvažoval, že to dobrovoľne ukončí. Cítil síce, že Matt viac veľmi nevládze, no s Erikom ostať nechcel. Náhle zastal.

Zhlboka dýchal a jeho dres bol upotený ešte väčšmi ako keď si ho obliekal. Pri tom nečakanom prerušení pohybu, sa mu jemne zatočila hlava. Tréner sa na neho nepríjemne zadíval, dávajúc jasne najavo svoju nespokojnosť. Na dráhe ostal už len Erik a Matt.

Erik medzitým premýšľal, prečo Alex prestal. Videl, že nie je ešte na pokraji síl a tak mu to absolútne nedávalo zmysel. Po celý čas si uvedomoval, ako sa na nich Matt sem-tam díva. Cítil, že nechce prehrať. Žeby sa Alex vzdal, aby s ním ešte väčšmi nepodnecoval vznikajúce nepriateľstvo? To bola predsa hlúposť...taký zbabelí určite nie je...

Erikovi by prehra úprimne až tak nevadila. Veď ide predsa len o školský beh a pôvodne ani nemal potrebu byť v niečom tak zbytočnom najlepší. Teraz však zmenil názor. Matt ho totiž štval. Od prvej chvíle, ako ho uvidel, k nemu cítil zášť.

Keď sa na neho zadíval a ich pohľady sa stretli, usmial sa. Úprimne. Nebol priveľmi vyčerpaný a určite neprehrá s takým namysleným faganom. Zatiaľ, čo mal Erik ešte aj čas rozmýšľať nad banálnosťami, Mattovi dochádzal dych. Nechápal ako môže niekto bežať rovnako dlho ako on a stále bežať. Napriek tomu sa nemienil vzdať.

Jeho nohy však hovorili niečo iné. Sami od seba spomaľovali a v určitých momentoch sa mu aj plietli. Snažil sa zachovať chladnú hlavu, čo mu však silná horúčava nedovoľovala. Neprežil by, kebyže ho porazí úplne nepodstatný chalan, za akého Erika poažoval. Trochu pridal, no vzápätí sa bez toho, aby si to čo i len uvedomil, ocitol na zemi.

Erik znenazdania zastal a pribehol k nemu. ,,Hej, žiješ?'' opýtal sa, podávajúc mu zhora ruku.

Matt mu venoval len naštvaný pohľad a pomocnú ruku arogantne odstrčil. Pozvliekajúc sa na nohy, pomaly prešiel ku ostatným.

,,Koniec! Všetci do radu!'' zahlásil tréner, premeriavajúc si Erika.

Ten nemal v pláne skončiť tak skoro, no nepomôcť mu, by nebolo čestné. Nie, žeby si za života priveľmi potrpel na čestnosť, no niečo, čo za posledné roky získal, mu umožnilo začať túto maličkosť vnímať ako dôležitú.

,,Čítam výsledky. Najhorší priemer mál Simon Hood s výkonom 14 dĺžok. Dávid Majír s úbohými 19-timi a Liam North s 20-timi sú taktiež hanbou našej školy...'' hovoril.

Postupne menoval väčšinu mien podľa toho, v akom poradí prichádzali na lavičku, až kým neprešiel ku prvej trojke.

,,Alexander Roland s 87 dĺžkami, sa ocitol medzi prvými tromi, no aj to nie je úspechom, keďže počas poskytnutých minút sa mohlo nabehať oveľa viac. A nakoniec vy dvaja, čo ste skončili na rovnako. Matt Scot nabehal 89 dĺžok, no Erik Grown ich za ten istý čas zabehal 93. Všetkým blahoželám k ich neúspechom. Budúcu hodinu si dáme ďalší z testov. Practe sa mi z oči!'' zahlásil a všetci sa nadšene prihrnuli ku dverám.

,,Čo to malo znamenať. Matta by si dal.'' skonštatoval nechápavo Erik, hodiac s pocitom uspokojenia dres do neďalekého koša na prádlo. Bol si istý, že tam putuje po prvý krát.

,,Už ma to nebavilo.'' odvetil Alex, sediaci vedľa na lavičke.

Erik pozdvihol obočie a otočil sa jeho smerom. ,,Ty si sa vzdal, lebo ťa to už nebavilo?''

,,Nie. Nechápeš. Ja som sa nevzdal. Len som nemal náladu behať s tebou do konca hodiny. Navyše ma už aj tak nenávidí.'' vysvetlil.

Erik sa obrátil späť ku skrinke a s buchnutím ju zavrel. Jemne sa usmial a dodal ,,Myslíš, že som ho naštval?''

Alex sa len škodoradostne zaškeril. ,,V to teda dúfam.'' prehlásil úprimne, na čo sa obaja pobrali na ďalšiu hodinu.

V okamžiku, ako vyšli na chodbu Alexovi udrel do uši rozhovor Matta a jeho kumpánov. Evidentne všetkým vykladal o tom, ako by to inak dopadlo kebyže nebol zakopol. Nikto sa mu neodvážil odporovať a napokon všetci súhlasili aj s tým, že pri zajtrajšom teste ho určite prekoná. Celé to ich podliezačtvo bolo smiešne.

Najbližšie tri hodiny už totiž nikto nemyslel na nič iné. Alex si navrával, že dnešné vyučovanie snáď ani neskončí. Zvyšné hodiny ubiehali tým najpomalším tempom, pričom sa všetko okolo toho vlieklo ešte pomalšie. Keď napokon konečne zazvonilo, vybehol von rýchlosťou blesku, neriešiac, čo ho teraz čaká. Keď však pred školou zbadal stojaceho Erika, plne si na svoj osud spomenul....

Po dlhej dobe (opäť)...nová časť. Ako to tak po sebe čítam tak mám chuť to celé prepísať, no moja lenivoať mi to nedovoľuje. No nič. Za pár dielov sa dostaneme k hlavnej téme príbehu, tak to dovtedy snáď ešte vydržíte :D