Hranice snov [POZASTAVENÉ]

33.Časť

Prvé, čo Alex po vstupe do Erikovho domu zaznamenal, bolo nečakané osvetlenie, ktoré celému priestoru dodávalo na nezvyčajnej vitalite. Avšak aj napriek očividnej snahe vonkajších lúčov, ubrať domu na pochmúrnosti, zmeniť jeho stredoveký a tajuplný vzhľad nedokázali.

Medzitým, čo Alex znova a znova skúmal prekvapeným pohľadom všetko, čo si po minulé návštevy tohto, vždy inak pôsobiaceho miesta, nevšimol, Erik na neho kývol na znak, že ho má nasledovať. Po tom, ako sa ich kroky ubrali smerom do podzemia, až kým prejdúc niekoľko dverí nezastali v tréningovej miestnosti, Alex sa druhý krát zadíval na priestrannú sálu, obkolesenú stenami, ktorých výzdobu tvorili len rôznorodé zbrane.

Pri pomyslení na to, čo bude nasledovať zaregistroval, ako sa mu lenivosťou zatočila hlava. O podobnej situácii, v ktorej bol nútený zaúčať sa v znalosti smrteľne vážnych bojov, sa mu doposiaľ ešte ani nesnívalo, hoci v tejto chvíli si skôr prial, aby to bol všetko len výplod jeho fantázie v podobe sna.

,,Tu máš. Obleč sa.'' zaznamenal Erikove slová zarovno s úborom, ktorý mu náhle skončil v rukách.

Zhlboka si vzdychnúc, sa s nechuťou pobral do vedľajšej miestnosti, kde na seba s opätovnými ťažkosťami natiahol čiernu výstroj. Keď napokon po pár dlhých chvíľach vyšiel, Erik sa na neho len pobavene usmieval, akoby nestačilo, že si bol svojho výzoru vedomí aj sám. Nakoniec vysvitlo, že si znova pár vecí neuviazal, čiže ešte niekoľko sekúnd zabrali dodatočnou úpravou, ktorú Alex považoval za nanajvýš zbytočnú. Veď načo vyzerať dokonalo pri tréningu, počas ktorého sa aj tak upotí takmer k smrti?

Po tom, ako Erik uznal, žeby to mohlo stačiť, ho popohnal do stredu miestnosti, čím dal najavo, že môžu začať.

,,Počkaj chvíľu tu, hneď som späť. '' prehlásil, odbehnúc smerom k miestnosti...šatni, kde sa len pred chvíľou Alex prezliekal. Ten sa za ním ostal len zmätene dívať, akoby nerozumejúc, načo ho potom tak súrne náhlil. Na jeho nešťastie, nemohol ani len tušiť, čo je skutočným zámerom dnešného tréningu.

Keď za sebou Erik znútra zavrel, snažil sa čo najrýchlejšie porozhliadať, aby nepútal priveľkým zdržaním pozornosť. Postupne obiehal všetky zákutia malej miestnosti, skontrolujúc každý jeden háčik či priestor, kam sa len dali odložiť veci. Nikde však nenašiel to, po čom pátral. Vedel, že teraz už nemá na výber...vedel, že sa musí uchýliť k plánu B.

S touto zadúmanou myšlienkou, v ktorej sa miestami zrkadlili aj pozostatky zdravého rozumu, vraviace, aby si to čo najskôr rozmyslel, vyšiel naspäť ku Alexovi, stále stojacom v rovnakej pozícii, akoby sa ani len nebol pohol.

Pokojne k nemu pristúpil a založiac si ruky v bok spustil ,,Chodil si aspoň na nejaké bojové umenie?''

,,Noo...dva roky na karate, podobne ako vtedy snáď každý môjho veku, no inak v tomto ohľade veľmi nevynikám.'' povedal, akoby nevediac, čo chce tými otázkami Erik dosiahnuť.

,,To nič. Ja som nechodil na žiadne.'' povedal monotónne, neuvedomujúc si, že v podstate celé jeho detstvo bolo jeden dlhý kurz individuálneho bojového umenia.

Alex, ktorý mal o ňom doposiaľ stále nedostatok informácií, si ho len váhavo premeral, pochybami naplnením pohľadom.

,,Čo sa tak divíš? Všetko čo viem, ma naučil otec a prax.'' konečne priznal ,,Dnes sa znova niečo málo z toho pokúsim naučiť ja teba....hoci mi moc výuka druhých nikdy nešla.''  zamyslel sa, ukážuc mu, kam sa má postaviť.

Následné chvíle, počas ktorých ubehlo podľa hodiniek zhruba pätnásť minút, sa zdali Alexovi, ako nevydarená komédia, ktorá by mohla potencionálne zaujať, kebyže v nej nehrá hlavnú úlohu práve on. Erik mu na začiatku vždy ukázal daný útok, obranu či iný druh pohybu, na čo akoby automaticky očakával, že to bez problémov zopakuje a ešte aj následne použije proti nemu.