Hranice snov [POZASTAVENÉ]

17.Časť

Keď sa za Alexom zabuchli vchodové dvere, Erik si s úľavou vydýchol. Nemohol mu povedať pravý dôvod, pre ktorý ho poslal domov, čiže bol nanajvýš rád, že odišiel bez zbytočných otázok. V riadiacej hale sa totiž pred pár minútami spustil alarm, znamenajúci, že sa v meste usadila nová skupinka Iluzionistov. Keď sa niečo také stalo musel to ísť pre dlhodobé povinnosti preskúmať.

Väčšinou to nebolo nič zvláštne. Pár jedincov, ktorí dostali chuť objavovať nové časti ľudského sveta nepredstavovali boh vie akú hrozbu. Raz sa však musel stať opak a presne v takej chvíli, by nemohol dopustiť, aby sa k ním Alex dostal.

Pomaly vyšiel hore schodmi do svojej izby. Podíduc ku krbu, vytiahol z jeho vrchnej vnútornej časti knihu. Pomaly ňou prelistoval. Veľa sa toho o ňom ešte nedozvedel, no aj napriek tomu by ho so sebou nezobral. Zatvoriac svoj podrobný zdroj informácií, ho položil vedľa seba na posteľ, pričom ho v rukách vymenil za zameriavač.

Na jeho displeji blikala presná polohu miesta, so ktorého sa mal vydať. Pomaly vstanúc, vyšiel na chodbu. Chcel sa pripraviť na odchod, no namiesto rovnej cesty popri rad dverí, zabočil do Alexovej izby. Otvoriac vchod, sa po nej poobzeral. Sám nevedel čo tu robí. Túto miestnosť nepoznal skoro vôbec, no to nebolo nezvyčajné. Dom bol tvorený množstvom izieb, v ktorých nikdy nebol.

Zrazu si všimol, že spoza skrine niečo vytŕča. Pomaly podíduc bližšie, sa začudovane zadíval na deku prevesenú cez zrkadlo. Prekvapene pozdvihol obočie. Prečo by niekto zakrýval zrkadlo vedľa postele? Nemienil sa však držať dlho a preto sa rozhodol nevenovať tomu priveľkú pozornosť. Keď však prechádzal okolo kúpeľne a náhodou do nej nakukol, všimol si druhé zrkadlo prekryté ďalšou širšou dekou. ,,To je ale čudák.'' povzdychol si zmätene.

Pomaly sa presunúc späť na chodbu, za sebou zamkol. Snažia sa pokračovať v ceste, si zrazu všimol, že sú dvere od jeho izby pootvorené. Bol si úplne istý, že ich zatváral. Opatrne pristúpiac k vchodu, ho ešte viac roztvoril. Zapnúc svetlá, sa porozhliadal po miestnosti. Nikde nik.

V momente ako sa však chystal odísť si všimol, že niečo chýba. Kniha, ktorú položil na posteľ tam viac nebola. Hneď ako si to uvedomil mu niečo prudko podrazilo nohy a on sa s buchotom ocitol na zemi. Za normálnych okolností by rýchlo vyskočil späť do pozornej pozície, no to v tomto prípade nebolo treba.

Dvaja muži oblečený v čiernom, ho schmatnúc za ruky vytiahli hore. Točila sa mu hlava, osvetlenie sa zdalo byť matnejšie... Nestávalo sa často...vlastne sa nestávalo nikdy, žeby ho jeden úder tak odrovnal. Pomaly otvoriac oči, sa pozrel na dlážku. Ten pohľad ho prekvapil väčšmi ako náhli útok. Jeho zrak sa zastavil na čiernych dámskych lodičkách.

Keď sa mu do mysle začínala vnárať skutočnosť totožnosti útočníka, potichu zastonal. Vedel komu topánky patria, hoci si to odmietal plne pripustiť. Zdvihnúc pohľad, nevšímajúc si stupňujúcej sa pulzujúcej bolesti, doprevádzanej krvavou stopou, ktorá mu začínala stekať po čele, sa snažil zaostriť zrak.

,,Viky.'' vzdychol, akoby to bolo to najnamáhavejšie slovo na svete.

Ženská postava sa o pár krokov priblížila. Jej tvár však nenabrala žiadny výraz. ,,Ahoj, braček.'' povedala bez známky nostalgie alebo sympatií.

Erikove viečka pri tej vete oťaželi natoľko, že ich udržanie bolo viacej nemožné. Jeho vedomie sa s týmito poslednými slovami ocitlo v hustej tme.

* * *

Všade vládlo šero. Jediný zdroj svetla na temnej ulici pochádzal z nejasných lúčov pouličných lámp naokolo. Alex vdychujúc čerstvý nočný vzduch, nechápal ničomu, čo sa za dnešný deň udialo. Väčšmi však nerozumel dôvodu, pre ktorý ho Erik vykopol. Všetko mu už postupne prichádzalo jasnejšie a potom sa to rázom celé zvrtlo.

K tomu ho zaujímalo, čo mu povie Anet na to, že sa vrátil tak skoro domov. Náhle si uvedomil, že mu domov vôbec nechýbal. Ba čo viac, niektoré detaily dokonca neznášal. Pri pomyslení na detaily sa prudko zarazil spomenúc si na zrkadlá v Erikovom dome. Zabudol ich odokryť.

Nechcel vedieť, čo si o ňom Erik pomyslí, keď ich tak nájde, no len tak bez zámienky sa k nemu vrátiť predsa nemohol. Nedokážuc to však nechať tak, s myšlienkou na improvizovanú výhovorku, sa rýchlo otočiac, rozbehol naspäť.

Na jeho samotné prekvapenie, netrvalo vôbec dlho kým sa znovu ocitol pred bránami obrovského domu. Pomaly pristúpil k dverám, no vo chvíli, keď sa chystal zaklopať, sa samé otvorili. Prekvapený totuot skutočnosťou si rýchlo uvedomil, aké je nemožné, aby sa doň niekto vlámal. Veď len pred nedávnom odišiel. Navyše pochyboval, žeby sa Erik nedokázal postarať o skupinku zločincov, hoci ho stále z väčšej časti samotného pokladal za kriminálnika.

Alex ich pomaly odstrčil a následne roztvoril dokorán. Na chodbách bolo prekvapivo svetlo. Lampáše na stenách vrhali všade naokolo strašidelné tiene. Jediné v čo dúfal bolo, že sa do svojej niekdajšej izby dostane bez povšimnutia. Cestu si našťastie pamätal a tak rýchlo prebehnúc dlhé uličky s množstvom dverí, zastal až u tých svojich.

Pomaly pristúpiac bližšie, stisol kľučku. Nič. Boli zamknuté. Alex potichu zaklial snažiac sa vybaviť si polohu Erikovej izby, dúfajúc že sa pri zamykaní nepozeral dnu. Kráčal po dlhej chodbe až na jej koniec. Kúsok pred cieľovými dverami však zastal. Aj tie boli pootvorené.

Opatrne vojdúc dnu sa rýchlo poobzeral. Na zemi ležala malá čierna vec, o ktorej sa dnes dozvedel, že slúži ako zameriavač. Keď sa po ňom zohol, všimol si desivo pôsobiacej červenej škvrny na koberci. Prizrúc sa bližšie, prudko odskočil. Samozrejme...krv...čo iné by u neho v izbe asi našiel?

Nemusel hádať komu patrila. Rýchlo si sadnúc na posteľ, rozmýšľal čo má robiť. Pomyslel si, že tá krv nepatrí Erikovi a asi by mal radšej odísť, no niečo mu našepkávalo pravý opak. Keď sa však zadíval na prístroj vedľa neho, jeho zrak spočinul na blikajúcej adrese. Poznal ju veľmi dobre.

Jednalo sa o veľkú budovu s podzemnými skladmi v centre mesta. Jeho myšlienky uberajúce sa práve tým najmúdrejším smerom, mu znova predložili situáciu, v ktorej mu Erik vravel:

,, Nechcem aby si ma hľadal, lebo to by ťa mohlo doviesť rovno do pasce.''

A hoci mal všetky chute spojené so zdravým rozumom poslúchnuť jeho nedávny rozkaz, nemohol. Nemal však náladu ani možnosť obliecť si výstroj či nabrať zbrane s podzemia. Musel sa teda spoliehať len na svoje telepatické schopnosti. Pomaly vstanúc, sa na koniec vybral zachrániť nádej s jeho prvého ozajstného priateľstva...

Tak čo vravíte na novú postavu Viky? (áno viem, že tam s ňou boli dve vety XD) pokojne mi napíšte aj čo by ste mi v tom štylizovaní vytkli, keďže v tom sama vidím veľa potencionálnych chýb, no moja lenivosť mi dovoľuje opraviť len tie najviditeľnejšie... :D