Hranice snov [POZASTAVENÉ]

3.Časť

Ubehli už tri dni od začiatku školy, no nič sa nemenilo. Teda skoro. Odkedy sa prvé reálne stretnutie s nebezpečne pôsobiacim Erikom zvrtlo na výzvu v sebaovládaní, sa mu nesníval ešte ani jeden sen. Bolo to skoro, akoby sa dostal do depresívneho štádia z mätúcich dôvodov.

Po tom, ako pred troma dňami v škole zazvonilo na prestávku, sa k nemu rozhodol prehovoriť. Nebolo to z dôvodu, žeby sa s ním chcel nebodaj spriateliť, no jednoducho ho iritoval jeho neústupčivý pohľad. Nebol si istý, či to robí vedome alebo na neho čumí len tak, no vytáčalo ho to.

,,Videl ma už? Prečo je tu? Kto to je? '' Mal toľko otázok. Spomienky. Povaha. Prečo nič necítil? Nemohol sa mu prirodzene dostať do hlavy. Bol to zvláštny pocit. Po prvý krát si pripadal...nevedomí. Navyše tu však viselo ešte niečo. Nebolo to automatické, akoby vedel o čo sa pokúša a bránil sa. On sa nikdy nesnažil. Išlo to plynule. V tom pocítil to, čo do teraz považoval za...vlastne ani nevedel a veľmi si to neuvedomoval. Bol to on, snažil sa Alexa prečítať.

,,Márna snaha.'' pomyslel si.  Aj keď ešte nikdy nečelil niekomu sebe podobnému, bolo nemožné, aby sa ku nemu prebojoval. Svoju myseľ cvičil od malička. Od kedy vedel, alebo aspoň tušil, že s ním niečo nie je v poriadku.

Alex sa nesústredil, keby áno ,tak by aj možno...nie, určite by prelomil tú jeho obranu. Nemal však náladu vidieť ďalšiu minulosť, spomienky a strach. Navyše ho v určitom zmysle trochu potešilo, že mu nemusí násilne nazerať do života.

Zrazu mu to prišlo strašne komické. Nemohol uveriť tomu, že vedľa neho sedí niekto, kto je aspoň z malej časti podobný jemu a pritom sa ho on sám snaží odignorovať. Po tých rokoch samoty ho napadlo, že je rozumné urobiť si nejakého toho priateľa, aj keď by ním mal byť práve tajomný úlomok z jeho sna. Stále však dosť pochyboval, že to berie rovnako.

,,Erik, že?'' Opýtal sa priamo Alex, čím konečne prerušil napäté ticho medzi nimi. Neodpovedal a pozeral na neho takým zvláštnym pohľadom, až mu prešiel po chrbte mráz. ,,Kto si?'' dodal rýchlo. Nemal v pláne chodiť okolo horúcej kaše. Vždy to vo filmoch nenávidel. Situácie, v ktorých chcú obe strany to isté, ale ani jedna to nepovie tej druhej. Pri najhoršom bude mať o ďalšieho nepriateľa naviac. No a čo.

Bolo vidieť, že ho jeho otázka neprekvapila. ,,Práve si si odpovedal.'' zahlásil.

Alex si povzdychol. ,,No dobre, tak prečo na mňa zízaš ako na zjavenie?''

,,Ešte by si to nepochopil.'' vysvetlil stroho Erik bez zmeny výrazu či tónu.

,,Nepochopil hej? A kedy bude vhodná chvíľa na to, aby som to pochopil?'' spýtal sa neveriacky, akoby mu bolo preskočilo.

,,Myslím, že nebudeš mať šancu to pochopiť.'' objasnil mu.

Alex sa na neho pozeral ako na blázna. Očividne to nemal v hlave v priadku. ,,Dobre, ako myslíš.'' ukončil ich krátky, no ''duchaplný'' rozhovor, odtiahnúc sa o niekoľko miest ďalej. Bolo to zvláštne. Celý ten ich dialóg bol zvláštny a Alexa pri každom jednom jeho slovu mrazilo.

Od toho dňa sa mu snažil vyhýbať. Nebolo to veľmi ťažké keďže sa už potom v škole neukázal, no napriek tomu mal pocit, že ho niekde v blízkosti cíti. Bolo to, akoby ho odtlačok jeho mysle sledoval, hoci sa mu do nej ešte ani nedostal. Aj teraz keď kráčal rovnakou cestou, ako každý deň smerom domov sa mu zdalo, že je blízko. Pomaly ho to začínalo znepokojovať. Čo to sním je? To už mu akože preskočilo? A to bol v tom, že si touto časťou života dávno prešiel.

Pomaly zahol do uličky, ktorá viedla preč z centra, kde sa nachádzala škola, mieriac ku okraju mesta, kde býval. Bola to pomerne dlhá tmavšia ulička, keďže sa tiahla pomedzi niekoľko radov väčších podnikov, ktoré sa bežne otvárali až na večer.

Ako tak kráčal rozmýšľajúc nad tým, prečo na neho nemôže zabudnúť, premkol ho hrôzostrašný pocit. Nebolo to tým, žeby na neho niečo vyskočilo alebo žeby zbadal oproti sebe zrkadlo Bol to iný, neznámi druh strachu v podobe hroziaceho nebezpečenstva. Nútene zastal. Bol už skoro pri konci, no zrazu cítil, že nemôže pokračovať ďalej. Išlo o niečo ako reflex, kričiaci ''STOJ!''.

Čo teraz? Každá jedna jeho bunka hovorila otoč sa a skús prejsť inde. On sa však nedokázal ani otočiť. Cítil ako mu bije srdce, ako nepravidelne dýcha. Nikdy nič podobné nezažil. Snažiac sa upokojiť si nahováral, že je to celé len obrovský nezmysel. Nikde naokolo nebolo nič, čoho by sa mal obávať natoľko, žeby stŕpol práve tu.

Pomaly sa obzrel. Nikde ani muchy. Otočil sa späť a opatrne spravil ďalší krok vpred. Celé jeho telo bolo ako na strunách. Proti vnútornému hlasu pokračoval ďalej. Zrazu opäť stŕpol, keď zaznamenal ako sa potkol o niečo malé. Niečo ako výmoľ na ceste, ktorým si bol istý, že tu ešte včera nebol. Následné sekundové udalosti sa mu zdali ako v spomalenom dianí. Z oboch strán uličky sa vysunuli struny a začali sa napínať. Bol to neskutočne rýchli pohyb, ktorý by za iných okolností sotva zaznamenal. Tento krát však boli struny tak blízko, že sa nedalo inak. Ich tenké časti sa zachytili o Alexové zápästia a masívnou rýchlosťou ho tresli o stenu vpravo od neho.

Hodnú chvíľu mu trvalo, kým sa z toho šoku prebral. V hlave mu dunelo a zápästia ho štípali, navyše bol zmätený a strach vystriedalo prekvapenie, ktoré sa ešte zvýšilo keď z kraja uličky odkiaľ struny vystrelili vyšiel pomalým tempom Erik. Ruky vo vreckách, vyzeral akoby o nič nešlo.

,,Vysvetlíš mi o čo ti ide, do frasa. A odkiaľ si pre Krista vzal tie struny!?'' vykrikoval mykajúc zápästiami nad hlavou.

,,Zaujímavé, že z toho hneď obviňuješ mňa.'' usmial sa.

,,Vidíš tu snáď niekoho iného? Navyše už mám dobrých pár dní pocit že ma sleduješ. To si nejaký stalkerský magor?'' pokračoval vo svojich otázkach.

Erik zvážnel. ,,Pocit že ťa sledujem?''

,,Hej. Každý deň cestou domov. Vysvetlíš mi čo máš za problém?'' zúril Alex.

,,Zvláštne, ešte nikdy sa mi nestalo, žeby niekto cítil, ako ho sledujem. Si naozaj zaujímavý vieš to? Keď som sa ti nedokázal dostať do hlavy, tak som to ešte ako tak chápal, predsa len v iluzionizme celkom zaostávam, no v sledovaní som skutočne dobrý.'' podišiel bližšie, pozorne si ho prezerajúc. ,,Čo si zač? Prečo sa o teba každý tak zaujíma?'' spýtal sa.

Alex si naštvane a prudko vydýchol. ,,Ako to mám asi vedieť?! Jediný, kto ma zatiaľ prepadol si bol ty, nikto iný sa pravdepodobne o mňa nezaujíma natoľko, aby ťa dokázal prekonať.''

,,Škoda, dúfal som, že mi vysvetlíš, čím si taký výnimočný, že si najali práve mňa, no očividne sa ti nechce a ja by som zas nerád mrhal časom, tak to rýchlo ukončíme, čo povieš?'' zahlásil, vytiahnúc z vrecka niečo ako dlhšiu dýku, sa nebezpečne k Alexovi približoval.

,,Tebe skutočne preskočilo, že?'' začal panikáriť povšimnúc si ďalších zbraní v podobe pištole a menšej dýky ukrytej za opaskom prekrytým čiernym tričkom.

,,Sklapni a ticho sa vráť ku svojmu anjelovi.'' vydýchol frustrovane Erik tým, že sa mu nepodarilo zistiť nič bližšie k tomu, čo chcel vedieť, hoci sa o to ani nesnažil.

,,Anjelovi?'' nerozumel Alex. ,,Takže nie stalkerský, ale náboženský maniak.''prehlásil

Erik sa k nemu priblížil na toľko, žeby sa ho bol schopný dotknúť. ,,Náboženský maniak?'' zasmial sa. ,,To sa ti vážne medzi tými ľuďmi natoľko zapáčilo? Je síce veľa z nás, čo sa s nimi rozhodli žiť, no ešte som nestretol nikoho teba podobného.'' zasmial sa a chladne mu priložil dýku k hrdlu. Stál zarovno s ním a ich rovnaká výška spôsobovala, že sa mu mohol priamo dívať do očí.

,,S ľuďmi?'' panikáril Alex. ,,Ty si vážne chorý. Uvedomuješ si, že vražda je trestná? Najmä keď na ňu nemáš dôvod.'' informoval ho.

,,Ja mám na vraždy vždy dôvod. A to chceš povedať, že z dobrého dôvodu trestná nie je?'' podotkol Erik premýšľajúc prečo Alex ešte stále dýcha. Stačilo by len jemne pohnúť zápästím a mal by hotové. Tak prečo tu len tak stál a neschopný dokončiť čo začal, mu držal dýku u krku.

Konečne som sem zakomponovala aj moju najobľúbenejšiu postavu :D Dúfam, že sa vám diel páčil, kritika (dobrá aj zlá) poteší :)