Hranice snov [POZASTAVENÉ]

8.Časť

Bol už večer keď sa Erik vrátil domov. Všade panovala tma. Presne tak, ako to mal rád. Porozhliadol sa. Tá samota mu pripadala až nepríjemne známa. Všade ticho, len jeho kroky ozývajúce sa po dome. Tento krát však nezahol do svojej izby. Namiesto toho odbočil dole schodmi smerom k pivnici. Opatrne otvoril dvere. Na cestu mu nesvietilo skoro nič. Keď za sebou zatvoril nahmatajúc vypínač, miestnosť zaplavila ohnivá žltá žiara. Prižmúril oči. Stále si na to nezvykol. Nešlo o svetlo, ale o ten pohľad. To, čo sa nachádzalo tu, značilo pravdu. Pravdu o ňom. Pravdu, ktorú utajil zatiaľ aj pred Alexom.

Pozeral sa na knihy. Neboli to obyčajné zväzky príbehov, ale skutočné dejiny Iluzionistov a iných Serufínov. Jeho rodina ich zhromažďovala celý život. Bolo tu všetko. Snáď toľko, že aj obyčajný študent, by sa dokázal naučiť ovládať cudziu myseľ. Všetko od vysvetliviek základov a teórii čo sú myšlienky či sny až po radu príbehov a zaklínadiel o snovom svete. Našlo by sa tu všetko. Chcel to niekomu ukázať, no vedel, že v nesprávnych rukách by to spôsobilo skôr problémy.

Sám však nevedel, prečo ich neukázal Alexovi. Naspamäť poznal skoro každú knihu, slovo a stranu. Bolo toho toľko, čo by ho mohol naučiť o dejinách. Nechcel však dopustiť, že by sa to nakoniec zvrtlo. Veď ho ani nepozná, čo keby to bol ľudomil, ktorý si myslí, že je to hra? Veď do nedávna ani nevedel, že existuje iný svet. Každý však musí nejako začať.

Erik pochádzal z rodu Grownovcov. Čo bol niekdajší najslávnejší rod elitných zabijakov v podsvetí. Preto začal s bojovaním a fyzickým tréningom. Hneď vedľa knižnice bolo niečo ako úschovňa predmetov. Vzácnych predmetov. Staré magické kamene, pergameny a najväčšia zbierka historických aj moderných zbraní, akú nemalo ani ľudské Rusko s Amerikou dokopy.

Boj mu išiel oveľa lepšie ako iluzionizmus. Otec ho učil narábať so zbraňami od jeho dvoch rokov. Serufíni totiž zhruba do prvých desiatich, dospievali oveľa rýchlejšie ako ľudia. V dvoch vyzeral a choval sa aspoň na štyri, v siedmych jeho výzor dosiahol dvanástich a po jedenástom roku života sa to pomaly, ale isto začalo prispôsobovať a spomaľovať. Teraz vo svojich skoro pätnástich vyzeral zhruba na šestnásť, no to sa už pokladalo aj u ľudí za normálnejšie.

Nikdy nevedel, čo presne zdedil. Celý jeho život bol prakticky o plnený úloh zadaných jeho otcom, keď si ich niekto najal. Neskôr sa však začala viac ozývať téma rozdelených svetov. Pamätal si na pár bojov, ktoré sa udiali v ich dome, ktoré jeho otec vyhral. Dozvedel sa o tých, ktorý prenikli v deň uzavretia brány späť sem od matky. Vedel, že hľadajú dieťa, no nevedel prečo proti ním bojuje práve on. Možno to bolo tým, že k jeho rodinnému majetku patrila aj najväčšia zbierka informácii.

Všetko ostaté okrem zabíjania bolo však len vedľajšie hobby. Hlavnými misiami boli nájomné vraždy. Trénoval doteraz, no majstrom vo väčšine bojových technikách, sa stal už v siedmych rokoch. Bolo to síce vďaka otcovmu výcviku, ktorý mu v súčasnosti mnoho krát pomohol, no aj napriek tomu ho nenávidel.

Uschovali mu najvzácnejšie poklady oboch svetov. No aký bol dôvod, kvôli ktorému viedli tento život? Po tom, čo pred štyrmi rokmi ostal sám a po tom, čo sa rozhodol posunúť na čas do úzadia, sa s tým napriek tomu mnoho krát stretol. Pár bojov na život a na smrť, v ktorým viedol, lebo ho väčšinou podceňovali. Pár únosov, s ktorých sa veľa krát dostal len o vlások...

Nerozumel ničomu. K čomu ho teda chystali, prečo ho učili bojovať namiesto ovládania snov a koľko je ešte tých, ktorý unikli cez bránu? Rozhodol sa. Ukáže mu to. No ešte nie je správny čas.

,,Nedôverujem mu'' pomyslel si ,,A aj keby áno, on určite nedôveruje mne.''

* * *

Alex nerád chodil domov ešte za svetla. Tma mu poskytoval úkryt pred zvedavými pohľadmi ľudí. Nie žeby bol navonok niečím zvláštny, no ľudia boli proste od prírody otravný. Dnes s tým nemal problém. Pomaly kráčal po vyprázdnenej ulici užívajúc si posledné chvíle ticha pred tým, ako otvorí vchodové dvere svojho domu. Netrvalo to dlho. O pár minút už stál na verande a rozmýšľajúc ako dlho bol preč, nepremýšľal nad výhovorkou. Anet sa nestarala kam po škole chodieva a aj keby áno, on by jej to určite nepovedal. Pristúpil ku dverám a s vrzgotom ich otvoril.

Dom už uľahol tichom. Všetci spali. S tým počítal. Vstupnú halu ožarovalo len pár lúčov mesačného svitu prechádzajúceho cez pootvorené okno. Parkety pod jeho váhou nepríjemne zavŕzgali. Keď konečne zatvoril dvere na svojej izbe, vydýchol si.

Zvaliac sa na posteľ, premýšľal. Nevedel, čo presne od neho Erik chce, no nemal náladu sa s ním hádať. Hádať v tom lepšom prípade. Zrazu sa pozrel vedľa seba. Na posteli ležala učebnica biológie. Pomaly ju zobral do rúk a prelistoval ju. Vypadol z nej papierik. Stálo na ňom niečo v jazyku, ktorému nerozumel.

,,Vos a tenebris postea cum paratus sis quaenam hoc,,

Zasmial sa. Nevedel čo to má znamenať. Nevedel, či si Erik myslel, že pochopí čo to má znamená a dokonca ani nevedel prečo mu už dávno nedal pokoj. Na dnes toho bolo už dosť. Vyzul si topánky a vkĺzol pod deku. Viečka sa mu pomaly únavou zatvárali až sa nakoniec ocitol v inom svete.

Keď pomaly otvoril oči na druhej strane reality nevedel čo robiť. Nebol to normálny sen. Svojim spôsobom bol, ale nepatril nikomu v koho hlave sa už zatiaľ ocitol. Poobzeral sa. Stál v obrovskej miestnosti s murovanými stenami. Za ním sa nachádzali masívne čierne dvere. Na zemi bol starý koberec a oproti nemu rovnako starý krb. Celá tá izby mu niečo pripomínala.

Zrazu sa dvere otvorili a do miestnosti niekto vošiel. Alex už vedel u koho sa nachádza. Bol to Erik. Mladší Erik. Prebehol po strede miestnosti a skryl sa za krb. Po chvíli sa dverami prehnala ďalšia osoba.

,,Erikiel? Ja ťa nájdem. Mne sa neschováš.'' zakričal prísni mužský hlas.

Pomaly podišiel do stredu koberca a z ruky mu vyšľahlo niečo ako elektrický výboj smerom ku krbu. Erik sa uhol pred očividne nebezpečným útokom a oprel sa chrbtom o stenu. Podľa niečoho ako myšlienok, ktoré to tu zaraďovali do časového obdobia, mohol mať si tak deväť možno aj menej rokov, no už v tak mladom veku pôsobil dosť vyspelo a nebezpečne. Aj napriek tomu mal na tvári zvláštny výraz. Bola to zmes znechutenia a strachu. Nevedel prečo, no strach sa mu k Erikovi nehodil.

,,Vieš, že si neuposlúchol priamy rozkaz.'' zahlásil prísne muž stojaci nad Erikom.

,,Áno, pane. Ale keď...'' začal, no nestihol dopovedať.

,,Žiadne ale! Čo si myslíš, že to budem len tak tolerovať?! Tento svet vyžaduje disciplínu!'' kričal a Erik sa snažil upokojiť.

,,Mala problémy. Nemohol som ju tam nechať.'' obhajoval sa zúfalo.

,,To je mi jedno! Povedal som, aby si to prerušil a ty si namiesto toho spravil presný opak! Kvôli tebe celá akcia zlyhala!'' hovoril drsne muž.

Alex nevedel kto ten chlap je. Jediné čo vedel bolo, že ho neskutočne štve. Nenávidel dospelé osoby, ktoré kričia na vystrašené dieťa. A hoci mal Erik v očiach zmies všetkého vrátane odporu a rozhodnosti, stále mu ho bolo ľúto.

,,Ale je v poriadku?'' spýtal sa ustarostene Erik.

Muž sa hrôzostrašne zasmial. ,,Ty sa ešte aj teraz staráš o ňu?! Niečo ti poviem. Nepomáhaš si. Mal by si sa radšej starať o to, čo bude s tebou!'' povedal a Erikove oči sa naplnili nenávisťou.

,,Musel som ju ochrániť.'' povedal tichšie a už o niečo istejšie.

Muž mal na tvári výraz plný hnevu. Schmatnúc Erika za ruku, ho ťahal za sebou. Erik sa už nebránil. Očividne to nebolo po prvý krát, čo na neho takto vybehol.

,,Otec. Ale jej neublížiš, však?'' spýtal sa prosebne. ,,Nič nespravila.''

Otec? Nechápal Alex. Nevšimol si, žeby s ním niekto žil. Bolo možné že sa svojich rodičov pre nenávisť zbavil? Nie, to určite nie. Bola pravda, že ich prvé bližšie stretnutie bolo zamerané na vraždu, no určite by nezabil vlastných rodičov... Ticho ich nasledoval na chodbu.

,,Teraz sa staraj o svoje prehrešky a príjmy trest, ktorý si zaslúžiš.'' zahlásil muž, zišiel dolu do podzemia a otvoriac dvere, vošiel spolu s Erikom dnu.

Alex ich chcel sledovať, no zrazu zmizli. Niečo mu bránilo v prístupe ďalej. V tom pocítil, ako je vytláčaní naspäť do reality. Keď mu došlo, že to pred dnešok asi stačilo, otvoril oči.

Dnešný diel pridávam trochu neskoršie, keďže som bola celý deň mimo dom...budem vďačná za každý názor či hviezdičku :D