Hranice snov [POZASTAVENÉ]

13.Časť

,,Toto je Impirus. Meria najväčšiu možnú silu tvojich doterajších schopností, akú si možný vytvoriť.'' vysvetľoval Erik. ,,Musíš sa na ňu sústrediť, až kým sa v nej nezačne vytvárať elektrická hmla. Samozrejme nie je to hmla, no vyzerá tak. Následne vyvinieš tú najsilnejšiu moc, ktorá v tvojej mysli je a sústredíš ju do jedného miesta. Do Impirusu. Ukážem ti to.'' oboznámil ho, položiac guľu na stôl.

Alex si všimol, ako sa začal sústrediť, pričom sa v nej postupne začala objavovať narastajúca hmla. Jej hustota bola čím ďalej tým mohutnejšia, no v momente ako sa zdalo, že zaplaví aj povrch Impirusu, sa náhle rozplynula. Následne sa z dymu vytvorilo číslo 13.

,,Vidíš. Nie je to zložite. A ako vidíš, moje telepatické schopnosti sú oproti tým bojovým dosť zaostalé.'' priznal. ,,Teraz ty.'' popohnal ho.

Alex si nebol istý, čo sa stane, no na vážnosť Erikových slov, opatrne chytil guľu do rúk. V momente ako sa jej dotkol naplnila sa dymom. Vôbec sa nesústredil, dokonca ešte ani nemienil začať, no dym nezastaviteľne narastal. Okraje gule začali praskať.

,,Čo to stváraš?'' opýtal sa zhrozene Erik.

,,Ja nič nerobím.'' odvetil vystrašene Alex.

Erik rýchlo schmatol Impirus z jeho rúk. Pomaly ju hladkajúc po diamantovom povrchu, si obzeral škody. ,,To je zvláštne. Moja sestra bola medzi najvyššími úrovňami a nikdy sa nič také nestalo.'' zahundral si sám pre seba.

,,Tvoja sestra? Ty máš sestru?'' opýtal sa udivene Alex, ktorý náhodou začul pár slov.

,,Nemám.'' spamätal sa rýchlo.

,,Nechceš mi vysvetliť, čo sa to vlastne deje?'' opýtal sa pobúrene Alex.

,,Ide o to, že si podla svojho tvrdenia nevyvinul žiadnu silu a napriek tomu Impirus skoro vybuchla.'' zauvažoval nahlas ignorujúc predchádzajúci smer, akým ich konverzácia smerovala.

,,Aha, a to znamená?'' stále nechápal Alex.

,,Nemám poňatia.'' odvetil zúfalo. ,,A čo elementárne techniky? Ako si na tom s nimi?''

Alex znova nevedel o čom hovorí. ,,Nechápem.''

Erik si povzdychol. ,,Nechaj tak. Neskôr ti to možno vysvetlím.''

Nastalo trápne ticho. Obaja vedeli, na čo ten druhý myslí. Nebolo treba čítať myšlienky. ,,Ako to bude pokračovať?'' opýtal sa Alex prvý. ,,Nezamotal som sa do toho príliš?''

,,Zamotal si sa do toho viac ako príliš.'' zasmial sa Erik. ,,Ale keď chceš nejaké inštrukcie rátam, že by si sa mal naučiť brániť...a tým myslím normálnym spôsobom.'' objasnil mu.

,,Aha, to som trošku nečakal.'' zakoktal Alex a oči sa mu naplnili pochybnosťami. ,,Nemyslím, žeby som sa len tak naučil bojovať, vieš...''

,,Ja by som mal návrh, no nemusel by sa ti páčiť.'' oznámil Erik.

,,Sem s ním, teraz nie je čas na to, čo by sa mi páčilo.'' odvetil Alex, hoci mal sklony k úteku už teraz.

,,Ty potrebuješ aspoň základy sebaobrany.'' zhodnotil ,,A mne by neuškodilo zlepšenie iluzionistickej úrovne.'' pokračoval.

,,Takže čo? Ty ma budeš učiť bojovať a ja teba zvyšovať telepatické schopnosti?'' opýtal sa s polo úsmevom Alex. Keď si však všimol, že sa Erik neusmieva, prestal. ,,Tak dobre.'' prikývol až priveľmi rýchlo, nato ako sa v skutočnosti cítil. Nebol rád, že sa má učiť bojovať a už vôbec nie, že má niekoho učiť zdokonaľovať sa v niečom, čo sa sám nikdy neučil, no nechať všetko jednoducho tak, bolo proste nemožné.

,,Nájdem ti izbu a môžeš sa pre dnešok prespať.'' povedal Erik a bez ďalších slov sa vybral späť hore.

Až cestou do izby si Alex po druh krát uvedomil, aký je tento dom obrovský. Z vonku vyzeral menšie...možno z toho dôvodu, že väčšina izieb sa ukrývala pod zemou. Pri prechádzaní chodbami začal podobne ako pri prvej návšteve pochybovať, či nájde cestu späť.

Keď Erik konečne zastal pri jedných z dverí a otvoril ich, Alexovi sa naskytol pohľad na obrovskú miestnosť. Bola oveľa väčšia ako jeho vlastná izba. Zem bola pokrytá zamatovým kobercom a na stenách viseli obrazy. V strede stála obrovská posteľ, naproti ktorej boli ďalšie dvere. Alex nemo vstúpil a Erik za sebou bez slova zavrel.

Ešte raz sa poobzeral a pristúpil ku druhým dverám. Vedel, že za nimi sa nachádza kúpeľňa, no nečakal, že až taká veľká. Kútová asi dvojmetrová vaňa pripomínajúca vírivku, naproti ktorej bola toaleta. Na druhej strane miestnosti bolo umývadlo a nad ním obrovské...zrkadlo.

A práve tu nastal menší problém. Čo má teraz robiť? Začal panicky rozmýšľať. Nemienil sa tam pozrieť, no nemienil ani Erikovi povedať pravý dôvod svojho konania. A sprchovať sa musel. Zamyslel sa hlbšie. Rozbiť ho nemohol, no zakryť áno. Rýchlo pribehnúc ku posteli, z nej vyzliekol jednu malú prikrývku. Natiahol ju pred seba a pomaly sa navigoval.

Postupne pristúpil ku zrkadlu, ktoré však celú cestu zatieňoval kus látky a prehodil ju ponad jeho okraje. A bolo to. Vyriešené. Len ju nesmie zabudnúť zvesiť, keď bude odchádzať. Asi by ho to vykreslilo ešte ako väčšieho čudáka, za kého ho už teraz Erik mal.

Vošiel do svojej izby, zatvoril za sebou dvere do kúpeľne. Až teraz si všimol ďalšieho problému. Pri skrini, ktorá sa nachádzala napravo od postele stálo ďalšie o niečo väčšie zrkadlo. Už ho to začínalo štvať.

Zopakujúc to isté aj s týmto, sa pobral do sprchy. Keď bol v kúpeľni a konečne vnímal chladné kvapky vody stekajúce mu po vlasoch došlo mu, že to už dlho potreboval. Prebudenie do reality studenou sprchou. Zrazu mal opäť pocit, že ničomu nechápe.

Erik vedel skoro o všetkom, dokonca vedel viac o ňom ako on sám. Navyše mu neobjasnil to, ako ostal sám a tá veta s jeho sestrou ho tiež zaujímala. Snažil sa nesústrediť na svoje myšlienky. Nechával ich unikať do povetria a všetky starosti začali odtekať spolu s prúdom vody. Všetko sa však vrátilo ako náhle vstúpil späť do izby. Uvedomoval si, čo sa stalo, no nevedel čo s tým. Zrazu sa dvere na izbe otvorili a v nich sa objavil Erik.

,,Hmm...nie si hladný?'' opýtal sa zdvorilo.

,,Nie, myslím že nie. Ďakujem.'' odvetil Alex, ktorý očividne takúto pohostinnosť nečakal.

,,Dobre, keby si niečo potreboval tak mám izbu na konci chodby. Radšej sa v noci neprechádzaj, mohol by si sa ľahko stratiť.'' pousmial sa, odkráčajúc preč.

Alex veril, že hovoril pravdu. Kto vie aké tajné uličky a východy sa tu ešte skrývajú.

Erik kráčal pozdĺž dlhou chodbou prevešanou obrazmi. Na cestu mu svietili iba lampáše visiace zo stien, vrhajúce pred neho strašidelné tiene. Mal rád tento dom. Bol taký veľký, že sa v ňom strácal, no napriek tomu ho poznal ako vlastnú dlaň. Každú uličku či tajné vchody, ktoré objavoval ešte ako malý chlapec, mu teraz pripadali ako samozrejmosť, o ktorej vedel iba on. Počas detstva sa ich stáli pobyt často menil z jedného ich sídla do druhého, no do tohto sa vždy vracal najradšej.

Dnes však nemienil myslieť na minulosť. Mal dôležitejšie otázky, na ktoré nepoznal odpoveď. V tom sa otočil a zmenil smer. Nemôže celú noc ležať, akoby sa nič nebolo nestalo. Musí zistiť o čo tu ide. Rýchlo sa presunul s chodby na vedľajšie schodisko do pivnice. Otvoriac obrovské dvere, vkĺzol dnu. Hoci sľúbil Alexovi, že ho nájde v jeho izbe, nemohol tam ostať. Nie keď mal možnosť objasniť si aspoň jednu vec...