Hranice snov [POZASTAVENÉ]

41.Časť

Alex, sediaci na rozseknutom pni stromu, si snaživo ohrieval zmrznuté ruky nad menším ohňom, ktorý sa im podarilo založiť. Podľa Erika nebolo veľmi múdre pútať na seba pozornosť dymom, no Sam ho uistil, že nebezpečie v noci zväčša nehrozí.

Vonku mrzlo a ani hrubý sveter, ktorý si doniesol z reality absolútne nepomáhal, preto boli slabé plamienky jediným zdrojom tepla v okolí. Zatiaľ čo sa dvaja bratia snažili zohriať, pri stanoch...o kúsok ďalej, než kam siahal dosah ohňa, sedel o strom priviazaný chlapec, o ktorom sa skoršie tohto dňa dozvedeli, že je členom klanu Akuraj.

Ešte sa síce neprebral, no Viky, ktorá okrem zabíjania vedela prekvapivo aj obdivuhodne liečiť, mu na Erikov príkaz tak ošetrila, nimi spôsobené zranenia, že sa zdalo akoby ani žiadne nebol mal. Obaja teraz už len sedeli pri ňom, čakajúc kým sa preberie.

Za normálnych okolností, by svojho zajatca už dávno zobudili, započnúc bežné vypočúvanie, no po tom, čo Alex tento Vikynin návrh rýchlo zamietol, rozhodlo sa, že určite nebudú výsluchu podrobovať jedenásťročné dieťa. Preto teraz Viky, sklamaná z vývinu situácie, len ticho sedela pri Samovi, omráčene sa pozerajúc do obrazcov ohňa, akoby v ňom mohla nájsť odpovede na to, čo sa dnes prihodilo.

,,Hoj Viky poď sem!'' zavolal ju náhle brat, prerušiac tak desiatky minút mĺkveho ticha.

Alex si aj bez otočenia okamžite všimol, že sa chlapcova myseľ preberá. Keď sa chcel však postaviť, Sam ho rýchlo zadržal spoločne so vše hovoriacim pohľadom.

Erik už za svojho života videl mnoho zajatcov preberať sa naspäť k životu po nezdarenom útoku alebo len z nešťastnej zhody udalostí, no prisahal by, že tomuto to trvalo najkratšie.

Hneď ako otvoril oči a uvedomil si, že je priviazaný k stromu, porozhliadol sa. Pomaly a pokojne. Väčšinou sa zajatci snažili dostať z lán alebo reťazcov, či iných vecí, ktoré ich obmedzovali v slobode. Tento však nie. Dokonca sa ani neprihlasoval k slovu ako prvý. Bolo jasné, že má s podobnými záležitosťami už aké-také skúsenosti.

Erik sa teda napokon ujal slova. ,,Ako sa voláš?''

,,Kde sú moji bratia?'' opýtal sa chlapec namiesto odpovede, venujúc svojmu väzniteľovi chladný pohľad.

,,Samozrejme.'' pomyslel si Erik. ,,Čo iné by ho zaujímalo?"

,,Ako sa voláš? Prezraď mi to a odpoviem ti.'' skúšal jemnú taktiku, ktorú doposiaľ využil len skutočne v minime situácií.

,,Som Kian. Kde sú moji bratia?'' bez výrazu zopakoval svoju otázku.

,,Sú mŕtvy.'' pridala sa nečakane do rozhovoru Viky. ,,Aj tvoj ozajstný brat aj ten druhy, nech už to je medzi vami hocijako.'' prehlásila bezcitne.

Očividne jej bolo nanajvýš ukradnuté, ako mohla tak náhla informácia, podaná tak krutým spôsobom zapôsobiť na citové rozpoloženie mladého zajatca. Jediné o čo sa vždy rovnako ako aj teraz starala, bol ten fakt, že je proste zajatcom.

Erik jej venoval podráždený pohľad, značiaci, že to mala nechať na ňom, no hneď sa aj obrátil naspäť ku Kianovi. Zaregistroval, ako sa v jeho očiach niečo zablysklo.

Nebol to však strach či panika. Bolo to niečo, čo mal kedysi, ešte pomerne nedávno v očiach aj on. Napriek tomu však nevedel, čo mu má povedať. Tak dlho...tak dlho bol v skoro rovnakej situácii akej on teraz, a predsa nevedel, čo chcel vtedy počuť.

,,Kde sú?'' spýtal sa opatrne, takmer rovnakým tónom, akým pred tým pokladal otázku.

,,Kde?!'' neverila vlastným ušiam Viky. ,,No hádaj. Ostali hniť presne tam, kde pri pokuse o našu vraždu zahynuli.''