Hranice snov [POZASTAVENÉ]

39.Časť

V momente, ako sa ocitli za prahom domu, masívna brána sa s buchotom zavrela. Pred pozemkom pri začiatku lesnej cesty, na nich čakali kone. V tejto chvíli bol Alex rád, že ho Anet donútila podstúpiť trojročný kurz jazdectva.

,,Toto je Mariel. Je trochu divoká, ale zvykneš si na ňu.'' ukázala mu Viky jeho novú spoločníčku a sama ladným švihom vyskočila na svojho čierneho koňa.

Alex si pozorne prezrúc svoju kobylu skonštatoval, že ho zaujala. Nebol si istý, či vôbec niekedy videl koňa s takým odtieňom srsti, aký mala Mariel. Bledohnedý chrbát prepletený občasnými bielymi fliačkami vyzeral ako pokrytý snehovými vločkami.

Rýchlo na ňu vysadol, hoci už nie s takou obratnosťou ako pred chvíľou Viky a zaradil sa vedľa nej. Následne svoje kone zapriahli aj Sam s Erikom, neustále si niečo šepkajúc. Nevedel prečo, ale z nejakého dôvodu sa nemohol donútiť prežívať to nadšenie spolu s nimi. Čo je také fascinujúce na nebezpečenstve a smrti, že sa na to ešte aj tešia? Po tom, ako kone podstúpili svoje prvé kroky na upravenom lesnom chodníčku, Alex sa začal trochu upokojovať.

Nebol unavený a dúfal, že to tak ostane čo najdlhšie. Bolo mu totiž jasné, že Erik, Viky a určite ani Sam nepodstupujú takúto výpravu po prvý krát, čiže jediným, kto by mohol byť potencionálnou príťažou bol v podstate len on sám.

Na rozdiel od neho všetci sedeli rovno vo svojich sedlách, napäto očakávajúc útok, akoby museli byť stále v strehu. Vedel, že raz sa to určite naučí aj on, ale teraz mu to stále prišlo len ako obyčajná nefalšovaná paranoja.

Ich rozloženie chôdze bolo však viac ako predvídateľné. Počas cesty bol Erik v tej najbližšej blízkosti Viky, akoby sa bál, že mu utečie. Popritom však obaja zastávali dokonalú pozíciu na to, aby ich dvoch kedykoľvek v prípade nebezpečenstva vedeli ubrániť. Už ho to trochu znervózňovalo, ako si každý myslel, že sa o seba nedokáže postarať sám len preto, že nemá dokonalý výcvik...až neskôr mu došlo, že majú vlastne pravdu.

,,Musí to byť pre neho ťažké, čo?'' prihovoril sa mu po chvíli Sam, vidiac ako od začiatku cesty nespustil oči zo svojho priateľa.

,,Ako to myslíš?'' opýtal sa trochu zmätene Alex, upierajúc pohľad na Erika.

,,Určite nemal v pláne zdržať sa tu tak dlho.'' vysvetlil stručne Sam.

,,To ale neznamená, že vám nechce pomôcť, len proste plánoval rýchlu otočku.'' skonštatoval Alex, spomenúc si ako Erik prv neprestajne namietal, netúžiac po záchrannej akcii.

Sam chápavo prikývol. ,,Ja viem. Majú to v rodine. Pomohli by hocikomu aj za cenu vlastného života. A to je ten problém.'' povedal.

Alex sa konečne pozrel na svoje dvojča. ,,Trochu ti nerozumiem.''

,,Premýšľaj. Oni sa síce obetujú za dobro niekoho iného, ale ako sa asi ten druhý potom cíti?'' vysmial sa ich postoju a hneď dodal. ,,Nedovoľ mu, aby sa vzdal svojho sna pre ten tvoj, lebo ak to dopustíš, nikdy sa ti už nepodarí naplniť žiadny sen. Ani tvoj ani nikoho iného.''

Tým sa skončil ich šepkajúci rozhovor, keďže sa začínalo zdať, akoby sa tí dvaja pred nimi rozhodli načúvať. Alex ešte dlho rozmýšľal, aký presný zmysel mohli mať jeho slová. Napokon dospel len k pocitu dúfania, že taká situácia nenastane. Ani v najbližších dňoch ani nikdy potom.

Zrazu prudko zabočili do lesa. Alex okamžite spozoroval rozdiel medzi novou a predchádzajúcou cestou. Nešlo iba o to, že táto bola oveľa kamenistejšia a hrboľatejšia. Hlavným bodom bolo, že nemala žiadne označenie. Niekedy možno slúžila ako lesná cesta, ale pri najlepšom sa na ňu už dávno zabudlo.

Na začiatku výpravy rátal, že nepôjdu stále po krásne hladko upravenom chodníčku, ktorý ich dovedie až k cieľu, no chvíľková priemerná trasa mu dávala zbytočné nádeje, že sa na riadenie koňa nebude musieť až tak sústrediť.

Všimol si, že v Erikovom ani vo Vikinom postavení sa nič nezmenilo. Nemohlo ho to prekvapiť a silou vôle sa čím ďalej, tým viac snažil potlačiť obdiv doplnený o kúsky ľútosti. Nie však nad sebou. Bolo by určite skvelé dokonale ovládať svoju fyzickú kondíciu a nes počet bojových umení, ale na druhej strane bol rád, že to na rozdiel od nich nikdy vedieť nepotreboval. Samozrejme až do teraz.

Z myšlienok ho prebralo prudké zastavenie a následné hrobové ticho. Nikto nevydal ani hlásku, ba Alex dokonca zapochyboval či Erik vôbec dýcha. Držal ruku hore zopnutú v päsť, čím naznačoval, že majú stáť a držať jazyk za zubami. Po pár dlhých chvíľach, počas ktorých ich ochranka pravdepodobne zistila, čo sa deje a dokonale zhodnotila situáciou, Erik zosadol.

Opatrne siahol na jednu z dýk, vytŕčajúcich mu takmer s každého vrecka, kapsy či miesta určeného práve na túto funkciu. Alex nevedome zatajil dych práve v momente, keď sa Erik pohol rýchlosťou, ktorú nedokázalo jeho a hádal, že ani nikoho iného, oko postrehnúť.

V okamihu stál pred ním a zhodiac ho z koňa, pritlačil ich telá k zemi. Alex prv nechápal, čo sa deje. Až neskôr si uvedomil zvuku, ako keď kov prudko narazí o kov. Uvidiac záblesk čepele, ktorú Erik odrazil, mu došlo, že ho od smrti delili sekundy.

Kým sa stihol nadýchnuť všimol si druhú čepeľ, ktorá sa však tento krát rútila k Samovi. Na jeho prekvapenie to nebol Erik, ktorý sa pohol, aby ho ubránil. Skôr ako by si Sam čo i len mohol uvedomiť vážnosť situácie, ocitla sa pred ním Viky. Alex musel uznať, že ju nikdy nepodceňoval, po tom čo všetko videl u jej brata, no vždy si predstavoval, že za ním trochu zaostáva.

Opak bol však pravdou. Viky sa Erikovi dokonale, ba ešte možno aj o niečo viac než len vyrovnala. Bolo však možné, že sa Erik dostatočne krotí, to však mohlo platiť aj vo Vikynom prípade, hoci to nemalo dôvod...jednoducho bolo príliš mätúce, ich pozorovaním zrovnávať.

Viky však Sama zo sedla nezhodila. Nevedel, či to bolo preto, že to nebolo nevyhnutné a nebezpečie mu na koni v tomto prípade až tak nehrozilo, no skôr sa mu zdalo, že k nemu chová príliš veľkú úctu na to, aby ho len tak bez varovania šmarila o zem. Skúmavo sa zahľadel na svoje dvojča a následne na Erika rozmýšľajúc, či by v jeho prípade urobil to isté.

Viky by ho určite nezhodila, ale Erikovi tá úcta značne chýbala. Alex bol však rád, že sa aspoň niekto chová normálne. Nevedel by si zvyknúť na to, že má k nemu každý úctu s ochotou obetovania vlastného života. V tejto chvíli Samovi nezávidel aj keď si bol vedomí, že on presne takto vyrastal určite celý život. Na chvíľu sa zahanbil, že premýšľa práve nad týmto v momente keď čelia útoku.

Správne útoku, počas ktorého išlo všetkým o život, sotva si to uvedomil, tesne vedľa jeho hlavy znova presvišťalo Erikom odrazené ostrie. Cítil ten zámer s nutkaním zabíjať...cítil, ako k nemu putujú nové a nové zbrane...

Ospravedlňujem sa, že tak strašne dlho nebol nový diel, ale mám pocit, že to už skoro nikoho nebaví :D napriek tomu to však dokončím, tak snáď to nabudúce nebude do novej časti toľko trať :)