Hranice snov [POZASTAVENÉ]

38.Časť

Erik mal nepríjemný pocit, že sa zajtrajšia akcia nevydarí. V hlave si nechal postupne prejsť všetky možné varianty záverov, až kým napokon nedospel k myšlienke, že je šanca na úspech až extrémne nízka prihliadajúc na pravdepodobnosť zlyhania. Nevedeli presný počet stráží, nepoznali okolnosti terénu a jediná osoba, na ktorú sa mohol spoliehať bola jeho sestra, ktorej priatelia z okolitých oblastní tvorili značnú časť plánu. Nespomínajúc ani však fakt, že o nich taktiež vôbec nič nevie, sa tiež nemohli radiť ku faktom prikláňajúcich sa k úspechu.

Pomaly sa prevrátiac na bok, zatvoril oči. Vedel, že zaspať nemôže a po pravde ani nechcel...len sa mu proste so zavretými viečkami rozmýšľalo lepšie. Po tom, čo sa však ani táto metóda nedočkávala úspechu, sa s rezignujúcim pocitom postavil, poberúc sa do obývačky.

Predsa sa určite nájdu aj iné aktivity, ktoré by okrem dumania nad možnými spôsobmi svojej blízkej smrti, mohol do rána vykonávať. Potichu otvoriac dvere, vyšiel na chodbu. Opatrné kroky však aj napriek jemnosti spôsobovali na starom dreve vŕzgavé zvuky. Dúfajúc, že neprebudí spiaceho Sama s Viky, sa nejakým zázrakom preplížil až ku schodisku.

Ako tak stál na jeho vrchole, zadívajúc sa smerom nadol, prekvapene spozoroval, že mu už jeho nápad stihla ukradnúť iná osoba. Alex, očividne pevne začítaný do jednej z kníh Samovej rozsiahlej knižnice, vyzeral akoby nevnímal, čo sa okolo neho deje.

,,Je zaujímavá.'' skonštatoval, čím Erikovu teóriu toho, že si ho nevšimol, vyvrátil. ,,Pred nedávnom by som ešte tieto citáty nechápal a pripadali by mi smiešne, no teraz mi prídu až príliš reálne.'' dodal.

Erik zišiel zo schodov a sadol si nezaujato oproti nemu. ,,Čím?''

Alex len s úsmevom odložil knihu so záložkou vedľa seba na stôl. ,,Ako myslíš, že to zajtra dopadne?'' zmenil tému.

,,Pohoda.'' odvetil stručne.

,,Neklam mi. Vieš, že sa ti to nepodarí. Vidím aké máš s toho obavy.'' zamračil sa.

,,A kto by nemal? Zajtra môžeme zomrieť.'' skonštatoval napokon Erik s polo úsmevom.

Ozval sa Alexov smiech. ,,Ako je možné, že viem o tvojich obavách viac, než ty sám? Alebo sa zámerne tváriš, že ich nevnímaš?''

,,Ako to myslíš?'' nechápal.

,,Zomrieť môžeš predsa každý deň a ty to dobre vieš.'' skonštatoval pravdivo Alex a dodal ,,Ty sa predsa nebojíš smrti...bojíš sa toho, že zas niekoho sklameš. Bojíš sa, že sklameš otca, sestru alebo niekoho iného.'' povedal bez výrazu.

Erik už nemal najmenšej chuti odpovedať. Všetko sa na neho valilo už skutočne dlho, avšak bolo jednoduchšie privlastniť si obavy druhých, ako bol onen typický strach zo smrti...bolo to ľahšie, než prijať ten svoj a uvedomiť si samozrejmé.

Alex sa pomaly s hlbokým povzdychom postavil a bez ďalších slov sa poberúc do izby, zanechal Erika v obývačke samého, znova vo vlastných myšlienkach. Ten sa až po hodnej chvíli spamätal, porozhliadnúc sa naokolo. Teraz si bol už určite istý tým, čo ho už dlhšiu dobu nenechalo na pokoji.

Alex mu neodpustil. Neodpustil mu to, že ho bez váhania obral o niečo tak dôležité, ako bol kľúčik do tohto svete. Bolo tu síce mnoho poľahčujúcich okolnosti, no aj napriek tomu, že to robil pre záchranu sestry, aj napriek tomu, že nevedel, aké vzácne to pre Alexa v skutočnosti je...stále z neho v jeho prítomnosti cítil vsugerovanú zášť.