Hranice snov [POZASTAVENÉ]

18.Časť

Erik opatrne otvoril oči. Do tváre mu svietilo ostré neónové svetlo z lampy, predstavujúcej jediný zdroj svetla v inak tmavej miestnosti. Zhodnotiac svoju situáciu, si ako prvé všimol pravdepodobne hrubé murované steny s masívnymi železnými dverami, pri ktorých stáli dvaja ozbrojený muži.

Pomaly si uvedomujúc, čo sa vlastne stalo, pozrel hore na svoje ruky zviazané lacným povrazom, zacítiac chlad vzduchu na svojej odhalenej hrudi. Za normálnych okolností by sa z toho dokázal pomerne jednoducho vymotať, no v tejto polohe nie.

Mal čo robiť, aby sa nepohol a nevykrútil si ruky ešte väčšmi vzad. Bol to jedinečný spôsob viazania lán, ktorý zaručoval dokonalé znehybnenie pokojne aj jedným vláknom nite. Čím väčšia zručnosť vo viazaní, tým väčšia zručnosť v útekoch z nich. Bol si istý, že túto techniku neovláda priveľa osôb. Vlastne vedel len o jednej, ktorá ju ovládal lepšie než on...

Zrazu sa zabuchli dvere a do miestnosti vošiel chlap so ženou. Erik zažmurkajúc, pomaly spoznával postavu v tieni vedľa muža. Keď vyšla na svetlo, trochu viac pozdvihol hlavu. Jej dlhé čierne vlasy nádherne kontrastovali s hlbokými modrými očami, v ktorých sa však nečrtal žiadny určitý výraz či emócia.

Každý by okamžite spoznal, že patria k sebe. Len málo súrodencov sa tak podobali ako Erik s ňou. Nemohol uveriť, že tu pred ním stojí. Toľko času strávil jej hľadaním, no nakoniec ho predsa len našla skôr. Snažiac sa rozpoznať aspoň kúsok z jej predchádzajúcej osobnosti, odmietal uveriť skutočnosti, ktorú pred pár mesiacmi zistil.

Z premýšľania ho vytrhol pomaly pristúpiaci muž v čiernom. ,,Už to je dlho, však Erikiel?'' zahlásil pohŕdavo.

Erik neodpovedal. Spoznal jeho hlboký zatemnený hlas okamžite ako sa nadýchol aj napriek tomu, že sa jeho podoba za tých pár rokov trochu zmenila.

Teraz už vedel, že sa volá Daniel Formant a aj to, že patrí ku organizácií iluzionistov zo dňa uzavretia brán. Vždy keď do ich domu vpadla nejaká skupina zabijakov, bol za tým on. V tých časoch však nepoznali jeho pravé meno ani identitu, len vedeli, že vedie rebelskú skupinu.

,,Mal by si ma volať Erik.'' odvetil prosto.

Daniela to evidentne neprekvapilo. ,,Sám dobre vieš, že každý z nás má posvätné meno. Nemôžeš si ho meniť ako sa ti zachce.'' zahlásil panovačne.

,,Nikde sa nepíše, že by som si ho nemohol skrátiť tak, aby sa ľuďom pozdávalo. Erikiel neznie veľmi pozemsky.'' povedal so zrakom pevne upretým na sestru.

Ten sa na to len zasmial ,,Pamätám si akoby to bolo včera, keď sme sa po prvý raz stretli. Vtedy si bol ešte ufrflaný sopliak, ktorý neustále poslúchal oteckové príkazy, či už zo strachu alebo samotnej poslušnosti. Vždy som vedel, že to s tebou neskončí dobre'' povedal ešte zadúmanejšie. Keď videl ako sa Erik pozerá na svoju sestru, ignorujúc jeho reč, pokračoval. ,,S Kleo to však bolo iné. Potrebovala len popostrčiť správnym smerom. Všakže?'' opýtal sa jej smerom.

V tej chvíli Erikom prebehla vlna nefalšovaného hnevu ,,Volá sa Viktória! A ty mi hovor niečo o menení mien.'' vysmial sa mu. ,,Naša rodina má svoju úctu.''

,,Po prvé volala sa Vikiela a navyše už viac nie.'' dodal ,,Však zlatko?''

,,Moje meno je Kleo.'' odvetila prosto, akoby svojho brata ani nespoznala.

Erika pichlo pri srdci. Vedel, že za svoje správanie nemôže, no po tom, ako si toľké roky odmietal pripustiť, čo sa stalo, tomu stále nechcel veriť. Daniel sa náhle uškrnul.