Hranice snov [POZASTAVENÉ]

4.Časť

Alexa medzitým premklo niečo ako zdesenie nad tým, že sa ho niekto chystá zabiť a znechutenie nad tým, že už v minulosti tá osoba v jeho veku niekoho zabila.

,,Čo si sakra zač? '' šepol medzitým Erik dívajúc sa mu neprestajne do očí.

Bolo v nich niečo zvláštne. Niečo, s čím sa nikdy pred tým nestretol, hoci toho zažil viac než dosť... V jeho mäkkom skoro až harmonickom pohľade sa jasne črtalo to, čo mu bránilo v tom, mu priamo ublížiť. Akoby mu nejaký vnútorný hlas vychádzajúci priamo z jeho duše hovoril, kde sú jeho hranice, za ktoré nesmie zájsť. Zrazu sa začal smiať.

,,Čo zas....to už ti totálne hrablo?'' vydesil sa ešte viac Alex.

Erik sa odtiahol aj s dýkou a zahlásil. ,,Nerozumiem ti. Ako je vôbec možné, že niekto ako ty existuje.'' smial sa a pozrel späť. Jedným rýchlim švihom hodil dýku jeho smerom.

Alex stuhol, keď sa ostrie zabodlo tesne vedľa jeho zápästí tak, že prerezalo struny. Okamžite mu ich uvoľnilo a on ostal nechápavo stáť dívajúc sa na svojho niekdajšieho skoro vraha.

,,Prečo by som nemal existovať?'' spýtal sa namiesto toho, aby zdrhal.

,,Nechceš ísť ku mne?'' pozrel na neho Erik opäť svojim ľahostajným spôsobom a tónom, namiesto odpovede.

Alexovi chvíľu trvalo, kým vstrebal význam jeho slov. Keď sa mu dostali do hlavy nemohol uveriť, čo sa ho práve pýta.

,,Či nechcem ísť k tebe?! To nemyslíš vážne, mal by som ťa udať. Veď si ma chcel zabiť. Ani netuším prečo sa cítim tak v pohode.'' zahlásil po prvý krát si uvedomujúc, že počiatočná panika a strach opadli.

,,Ale nezabil. Preto nevidím dôvod, prečo by si nemohol ísť.'' vysvetlil, akoby sa nechumelilo.

,,Nevidíš dôvod?'' vyvaľoval oči nad jeho správaním. ,,Čo keď sa o to pokúsiš znova?'' zahlásil naštvane.

,,Nepokúsim. Vážne. Aj by som chcel, ale nejako mi ti nejde ublížiť. Preto by som sa chcel dozvedieť kto vlastne si.'' vysvetlil. ,,Chápeš?'' dodal unudene svojim opakovaním.

,,A ty si myslíš, že ti iba tak prikývnem a pribehnem k tebe domov?'' pozrel mu neveriacky do očí.

,,Noooo...unášať ťa sa mi práve nechce, tak by si mohol ísť dobrovoľne.'' zauvažoval.

,,Unášať ma? Ty si vážne magor?'' krútil znechutene Alex hlavou, pomaly sa otočiac, rozhodnutý odísť domov a na všetko radšej zabudnúť.

,,Vážne ťa nezaujíma prečo ťa mal niekto zavraždiť?'' zakričal jeho smerom Erik tónom, navrávajúcim že mu o nič nejde.

Alex jemne zastal a znovu vstrebával, čo sa práve stalo. Vysvetlenie by ho skutočne potešilo, no ísť pre neho do vražedného sídla? Nemysliteľné...

* * *

Správne, nemysliteľné, aby skončil u neho doma. Tak prečo tam teda skončil? Nerozumel tomu. Nerozumel  prečo to spravil. Chcel odísť. Bol plne rozhodnutý, že všetko nechá tak. Sám však dobre vedel, žeby ho otázky nenechali pokojne prespať ďalšiu noc. Musel to doriešiť teraz.

Zhlboka sa nadýchol a zatvoril oči, snažiac sa usporiadať si svoje myšlienky. Keď ich opäť otvoril, zadíval sa na staré veľké hodiny, ktoré mohli byť tak spred dvoch storočí. Vlastne celý Erikov obrovský barák pôsobil ako z minulého storočia. Z vonku ani tak veľký nevyzeral, no po vstupe do podzemia sa už stihol uistiť, žeby sa tu ľahko stratil. Dlhé úzke chodby osvetlené lampiónmi s nes počet izbami, od ktorých dvere boli jedny ako druhé.

Tie na miestnosti sa zrazu otvorili a dnu vstúpil Erik. Bolo možné, že táto izba mala slúžiť ako obývačka. Gauč, kreslá, kozub a tie divné hodiny aspoň vytvárali takú atmosféru. Erik k nemu podišiel a sadol si do kresla oproti. Na stôl položil čaj, kývnuc hlavou na znak, aby sa napil.

,,Nie som veľmi smädný.'' odmietol Alex, mysliac na to, čo do toho mohol pridať.

,,Nie je to otrávené keď na to myslíš.'' zahlásil a pre ukážku sa z toho sám napil. ,,Vidíš. Svoju šancu zabiť ťa som už premrhal'' povzdychol si.

,,To mi pripomína...prečo...'' začal, no veľmi sa mu to nechcelo vysloviť.

Erik to pokojne dopovedal za neho. ,,Prečo som ťa chcel zabiť?'' pozeral do polo prázdneho pohára od čaju. ,,Mňa by skôr zaujímalo, prečo ťa chcel vôbec niekto zabiť.'' vysvetlil. ,,Ja som len spojka. Niekto, koho tým poveríš. Nemám žiadny súkromný dôvod ublížiť ti. Po pravde som už dlho nič nerobil, no za túto prácu sa ponúkalo niečo čo som chcel.'' pokrútil sklamane hlavou. ,,Budem si to musieť zohnať inak.''

,,Spojka? Práca? Koľko máš prosím ťa rokov?'' nechápal Alex.

,,Približne ako ty. Prečo?'' nerozumel.

,,Kde máš rodičov? Ako môžeš pre boha pracovať ako nejaký vrah?'' tváril sa neveriacky.

,,No dovoľ? Ja nie som ''nejaký'' vrah.'' tváril sa urazene. ,,Ja som Erikiel Grown.'' zahlásil očakávajúc odozvu, ktorá bežne prišla po tom, čo sa predstavil.

,,A čo má byť? Ja som Alex Roland.'' pozeral na neho ako na blázna.

Erika to zaskočilo. Nečakal, žeby bol niekto okrem ľudí schopný nikdy nepočuť o jeho rodine. Zrazu ho napadlo. ,,Nechcem ťa urážať, ale máš ty vôbec páru čím sa líšiš od ľudí?'' spýtal sa.

,,Ako to myslíš? '' nerozumel.

Erik si udrel rukou do čela a zničene zahlásil. ,,Úžasné. Teraz aby som novorodencovi vysvetľoval ako chodiť.'' zahlásil metaforicky.

,,Prosím?'' pozdvihol Alex obočie.

,,No vieš. Serufín, čo nikdy pred tým nepočul o serufínoch je ako novorodenec čo nevie chodiť.'' vysvetlil.

,,Serufín?'' zatváril sa zmätene. ,,Znie to ako nepodarený výraz pre druh drahokamu.''

,,Správne. Ty si serufín, ja som serufín...a tak ďalej.'' ignoroval jeho narážku. ,,Akože o tom nevieš? Čo tvoji rodičia?'' zadíval sa na neho pozornejšie.

,,Som adoptovaný.'' vysvetlil.

,,Ľuďmi?'' zajímal sa.

,,No ne. E.T.-im.'' zahlásil ironicky.

,,To není vtipné. Keď ani nič nevieš a cez to všetko máš také silné schopnosti, aby sa ťa niekto pokúšal zabiť, tak to značí problém.'' objasnil.

,,Môžeš mi láskavo vysvetliť, čože to o sebe neviem?'' strácal trpezlivosť.

,,Ako úprimne, moc sa mi nechce.'' priznal.

,,To nemyslíš vážne.'' Alexovi už začínalo tikať v oku.

,,Možno by som mohol, no.'' zauvažoval ,,Keď ma teda nebudeš prerušovať.'' povzdychol si.

,,Čože?'' tik sa prehlboval.

,,Je to zložité, tak by si mal dávať pozor. Nech sa neopakujem.'' vysvetlil a zhlboka sa nadýchol.

Pôvodne bola táto kapitola oveľa dlhšia, no potom som sa našťastie zadíval na počet slov a v poslednej chvíľu to rozdelila :D Stále to len tak neviem odhadnúť no... Dúfam, že sa vám to zatiaľ ľúbi. ďalší diel bude niečo ako jeden veľký zhrn vysvetľovania...pomaly si začínam spomínať, prečo som sa to v čase napísania rozhodla nikomu neukázať. :D