Hranice snov [POZASTAVENÉ]

43.Časť

Erikove viečka sa pomaly otvorili. Do zahmleného pohľadu mu udreli lúče slnka zarovno s ostrou migrénou naplniacou mu myseľ. Automaticky v snahe pozdvihnúť ruky k hlave, si uvedomil, že nimi nedokáže pohnúť. Zalomcujúc povrazmi, ktorými mal spútané zápästia, mu onedlho prekvapivo došlo, že sa jedná o presnú kópiu Vikinej práce. Možno by bol ešte chvíľu zmetený, kebyže mu v zápätí nedôjde situácia zarovno s faktom, že klan Akuraj ma mnoho iných schopností, než len rýchlosť a tiché zabíjanie.

Pri myšlienke na ich väzniteľov jemne zaťal päste pod ťarchou situácie. Okolnosti boli viac než len dostatočne vážnymi na to, aby mal oprávnené obavy o životy, jednak svojich spoločníkov, jednak svoj vlastný, hoci k tomu sa nikdy veľmi donútiť nedokázal.

Po prvý krát sa poobzeral do strán. Všetci vrátane jeho boli v stoji pripútaný o drevené stĺpy, pripomínajúce úzke, no pevné kmene stromov, s rukami za chrbtom bez možnosti úniku. Prečo ho to prekvapilo? Kian svojich spolu druhov isto oboznámil s podrobnosťami misie...v tejto chvíli už jednoznačne každý člen klanu vie o tom, ako zabili dvoch ich členov s následným zajatím ďalšieho...nezmieňujúc ešte fakt, že všetko z toho sa stalo počas misie určenej k ich vražde.

Podľa okolností očakával, že ich zabijú skôr, než si to stihne uvedomiť, no vzhľadom na momentálnu situáciu to odhadoval skôr na pomstu...výsluch...pomalú popravu...jednoznačne nič príjemné. Znova zalomcoval putami, vediac, že je to aj tak márne, následne s povzdychom obrátiac pohľad na svojich spoločníkov, pomaly sa už prebúdzajúcich naspäť k vedomiu.

Ich zmätené pohľady stály za to, no ako náhle rozoznal postavu blížiacu sa k nim z nie veľkej diaľky, len rýchlo šepol ich smerom. ,,Nič nehovorte...''

Hoci mal ešte nezaostrený zrak, dokázal rozoznať, že osobou, pridajúcou sa do ich spoločnosti je Kian. Jeho škodoradostný úškrn hovoril za všetko a Erikovi bolo jasné, že si situáciu užíva.

,,Karty sa nám trochu obrátili.'' zašomral pobavene, postaviac sa priamo pred Erika.

Toho skutočne zaujímalo, čím ich to nadopovali keďže každým zvukom, ktorý mu udrel do mysle, mu v hlave zapulzovala tupá bolesť, nútiaca ho privrieť ešte väčšmi už tak dosť nejasný pohľad.

,,Skutočne?'' zatváril sa šokovane. ,,Nevšimol som si.'' dodal ironicky.

Kian sa pod významom jeho slov nespokojne zamračil. Samozrejme, že si bol jeho arogantnosti vedomí, no neočakával tak priamu drzosť...musel už predsa vedieť, že je teraz v rukách jeho klanu ako zajatec...bezbranný vydaný na milosť a nemilosť nepriateľovi. Jeho spôsob reči bol hodný buď blázna alebo totálneho blázna...

,,Ak si chceš ešte chvíľu požiť, radil by som ti prejavovať trochu väčšiu úctu...'' poradil mu napokon výsmešne.

,,Nemyslím si, že sa niečo zmení mojimi slovami.'' zasmial sa na jeho rade. ,,Ak by ste nás chceli zabiť...už by bolo po nás. Teraz už však nejde o misiu, všakže? Prerástlo vám to cez hlavu v momente, ako sme vám zabili dvoch členov...na to je smrť primálo, že?'' dodal chladne hlasom, ktorý nevypovedal otrávenie, ktoré cítil pri myšlienke na to, čo asi bude musieť onedlho podstúpiť. Po pravde bol celkom vyčerpaný a po tom všetkom nemal náladu na pomstychtivé zámery z rúk týchto maniakov...no čo už...

,,Skoro...keďže ich v skutočnosti zabila ona, tak sa v prípade slušnosti a úcty, môžete stať zvyšný len pozorovateľmi...'' objasnil. ,,Tvoja sestra ak sa nemýlim.'' zadíval sa Kian na Viky, načo Erik v duchu zaklial.

Hoci sa mu nechcelo byť v podobnej situácii, bol si vedomí, že v prípade, že nechce o Viky prísť len chvíľu na to, čo ju konečne našiel...bude musieť. Už sa chystal niečo odfrknúť, prípadne ho naštvať ešte viac alebo sa priznať ku celej vražde sám, keď ho Kian opäť prerušil.