Hranice snov [POZASTAVENÉ]

1.Časť

Roky ubiehali a všetko sa to začalo stupňovať. V snoch už nebol sám. Boli tam aj iný ľudia. Nie však cudzí. Keď sa to stalo po prvý krát, bola tam Anet. Alexova adoptívna matka. Zo začiatku si to neuvedomoval, no tieto sny neboli jeho. Patrili niekomu inému, v  tomto prípade Anet.

Neskôr však, keď sa mu opakujúce sa sny začali zdať menej zaujímavé, akými boli na začiatku, vtedy to po prvý krát skúsil. Ovládol cudzí sen. Patril Mikimu. Jeho adoptívnemu otcovi. S počiatku išlo o bežný sen. Nič moc sa nedialo. Pozeral sa na neho a on ho nevidel. Tak to bolo stále, len ráno si nejako spomenuli na niečo pripomínajúce im Alexa. No, ale späť ku tomu snu.

Chcel vedieť, čo všetko sa vlastne môže stať, keď to nie je reálne. Napadlo ho to aj preto, že zakaždým bol tam, kde sa im zazdalo, robil to, čo sa im zazdalo a dialo sa to, čo sa im zazdalo. Chcel to zmeniť.

Tento krát boli v Londýne. Pravdepodobne preto, že tam bol Miki asi pred týždňom na služobnej ceste. Len tam tak stál a pozeral sa na Big Ben. Vždy ho fascinovala jeho majestátnosť. Miki mal pocit, akoby bol najdôležitejšou súčiastkou života. Miloval ten pocit. Pozoroval tikajúce hodiny a premýšľal, aké by to bolo byť tam hore.

Medzitým Alexa napadlo. ,,A čo tak to trošku oživiť?''

Pozrúc sa na obrie hodiny, si pomyslel úplne smiešnu vec. Nečakal, že to vide, no po chvíli sa jedna z najväčších atrakcia Londýnu, zmenila na UFO. Alex vedel, že je to smiešne, ale vtedy mal asi len deväť.

Vesmírna loď sa snažila vzlietnuť. Miki stál na mieste a nestačil sa diviť. Pred chvíľou ešte premýšľal, aké by to bolo stáť hore na veži a teraz sa z nej stal lietajúci vesmírny tanier. Pripadal si, že sa mu to sníva. Takže mimozemšťania existujú. Nevedel či má jasať alebo utekať.

Loď sa zatiaľ pohybovala presne tak, ako si to Alex predstavoval. V tom ho napadla krutá myšlienka, ktorá dosť ovplyvnila nasledujúci Mikiho život. Kvôli tomu, že Alex Mikiho nemal priveľmi v láske z viacerých dôvodov, práve z jedného z nich ho napadlo, ''Čo by sa stalo keby...'' ani to veľmi nedomyslel. Len sa trošku sústredil a loď sa posunula dole vtiahnuc Mikiho dnu. Chcel byť toho svedkom a tak sa ani nevedel ako dostal do lode.

Vyzerala ako z jeho obľúbených sci-fi seriálov. Miki ležal na zemi a pokúšal sa vstať. Stále nemohol uveriť tomu, čo sa vlastne deje. Alex vedel, že existuje niečo ako nočné mory. Mával ich dosť často. Pre ostatných to bolo v poriadku. Prežiješ nočnú moru, ktorú si neuvedomuješ a na ďalší deň ju zabudneš. No pre Alexa to boli vždy viac než sny. Každú jednu si pamätal a nemohol sa ich zbaviť. Rozhodol sa dopriať jednu aj Mikimu.

Po pár minútach fantazírovania, boli už v miestnosti iné formy života. Miky obzerajúci sa dookola bol stále na zemi. Jeden z mimozemšťanov ho chytiac za krk, vytiahol do výšky. Prilepil sa k stene. Postupne sa k nemu približovali aj ostatný členovia posádky. Ich jemné tempo spôsobovalo dokonca aj Alexovi husiu kožu. Odrazu sa im v rukách objavili nebezpečne pôsobiace zbrane. Neprestajne sa blížiac ku Mikimu ich začali zdvíhať. To už bolo priveľa, aj keď to bol len sen, Alex nechcel aby sa mu niečo stalo. Nevedel to však zastaviť. Mikimu sa na čele objavil pot, premýšľajúc čo sa stane po jeho smrti. Toto fakt nechcel.

Potom sa ozval hrôzostrašný krik, ktorý ho prebudil. Bol to Miky. Skutočný Miky. Zobudil sa. Alexovi v hlave rýchlo prebehli myšlienky toho, čo si asi pamätá a či to náhodou neprehnal. Okamžite za nimi zo svojej izby bežal. ,,Čo sa stalo?'' opýtal sa v rýchlosti.

,,Neviem, asi zlý sen. Bože som úplne spotený.'' zasmial sa udychčane.

,,O čom bol?'' dodal.

,,Nepamätám sa. Vlastne ani neviem, čo ma tak vyľakalo.'' povedal a dodal ,,A čo ty tu vlastne robíš, bol to len zlý sen, choď do postele. ''

Niekedy v tej dobe nik nevie síce ako, ale vznikla nová fóbia. Alienofobia. Asi každému dôjde o čo ide. Miki nevedel prečo ju má. Jeden deň sa pozeral na správy. Došiel Alex a prepol televíziu na svoj detský sci-fi seriál. Pri pohľade na postavy v televízii sa Miki skoro zbláznil, začal sa nekontrolovateľne triasť, pričom ho jeho psychické rozpoloženie donútilo urýchlene opustiť miestnosť.

Od vtedy mal originálnu fóbiu, až na to že nevedel jednu vec. A to, že ju má vďaka svojmu adoptovanému synovi. Alex si vtedy pomyslel, že majú konečne niečo spoločné. Aj on mal totiž fóbiu, ktorú snáď nik iný nemá. Panický strach zo zrkadiel. Netušil prečo, ani od kedy a vždy by určite neznášal kebyže sa ho niekto pýta ako sa češe, čistí si zuby a podobne. Pravdou bolo, že vždy vedel ako vyzerá. A k tomu...Nepovedal to nikomu, dokonca ani rodine, takže sa ho to ani nik nemohol spýtať.

Samozrejme keď začal chodiť do školy trochu sa to skomplikovalo. Nie iba kvôli jeho ukrývanej fóbii, ale hlavne vďaka veci, ktorá ho neskutočne desila. Nevedel si to vysvetliť a na začiatku si navrával, že to dokáže každý. Keď sa o tom však nikdy nikto nezmienil, začal trochu pochybovať. Sny sa ešte ako tak zniesť dali. Boli to predsa len ilúzie. No toto bolo horšie. Začal totiž objavovať slabiny ľudí. Nie všetky samozrejme. Len jednu, tú najhoršiu. Pochádzali vždy z tej najhoršej ľudskej spomienky. Proste ich cítil a mal obrovské nutkanie toho zneužiť. Našťastie pre ostatných vždy vedel, že jeho pocit zdesenia prevládal. Dokonca natoľko, že to pomaly, ale isto potláčal. Vlastne si po čase našiel priateľa. Bol veľmi uzavretý. Volal sa Dano. Nedával zbytočné otázky, čo bolo úplne super a bola s nim aj celkom zábava.

Celú základnú školu sa jeho ,,talent,, rozvíjal. Sny boli živšie, schopnosti pestrejšie. Učil sa ich ovládať a nakoniec aj meniť všetko podľa svojej predstavivosti. Už to však neboli len sny jeho rodiny. Boli to sny všetkých ľudí, ktorých aspoň raz videl alebo skôr mysle ľudí, ktoré aspoň raz cítil.

Časom sa z jednoduchých snov stávali zložitejšie, Alex umožňoval prechádzať z prostredia do prostredia a nakoniec skombinoval sny viacerých ľudí. Ovládal ich tak jednoducho ako iný dýchali. Na začiatku sa mu to trochu vymykalo z pod kontroly, často sa zobúdzajúc s bolesťou hlavy, no postupne to bolo ľahšie a ľahšie.

Vždy to boli sny zo spomienok. Nie však jeho. No, nakoniec aj áno, ale pôvodná podoba sna vznikla zo spomienok snívajúcich. Všetko išlo stále skvelo. Bolo to ako užívanie si v zábavnom parku. V sne sa niečo dialo a nikto si to, až na neho, ráno nepamätal. Videl všetky zážitky ľudí, mohol im vniknúť do mysle tak hlboko, ako len chcel. Spomienky pre neho boli ako nový film. Celý jeden život ukrytý v mysli niekoho, kto si väčšinu z toho ani nepamätal. Nie, ale každá myseľ bola taká priehľadná.

Ľudia mali totiž v hlave strašný chaos. Všetko sa prelínalo a stalo sa aj to, že sen sa zvrtol a snívajúci ho začal meniť podľa seba. Vtedy sa po prvý krát učil ovládať a pretvárať myšlienky ľudí. Bol v tom čoraz lepší a všetkého stále pribúdalo. Zabúdajúc aké to je, keď sen nejde podľa toho, akoby chcel už ani nevedel kedy naposledy sníval sám. Až raz sa to opäť stalo...