Hranice snov [POZASTAVENÉ]

42.Časť

Alex v tichosti sedel pri takmer vyhasnutom ohni a premýšľal. Nad dnešným prepadom...nad bojom, ktorého sa viac menej sám ani nezúčastnil a hlavne nad Kianom, ktorý pri tom upadol do ich zajatia. Aj napriek tomuto vzťahu medzi ich stranami k nemu však cítil zväčša ľútosť.

Ako bol asi vychovávaný keď dokáže s vážnym výrazom prijať smrť rovno dvoch členov svojej rodiny? S otázkou v očiach sa na neho pozorne zadíval. Nebol si istý či spí, no triasol sa. Pravdepodobne zimou keďže vonku panoval silný chlad, čiže v tejto chvíli aj napriek dennému teplu mrzlo.

Alex si už medzi tým stihol skočiť pre deku, aby bol schopný ráno hýbať prstami, no Kian mal na sebe len obyčajnú bojovú výstroj, ktorá síce vyzerala dostatočne zahaľujúco, no určite nestačila na podobnú úroveň zimy, aká vládla teraz.

Napriek tomu nič nepovedal. Asi by mu hrdosť nedovolila vypýtať si od väzniteľov niečo, čím by si mohol spríjemniť noc. Síce sa v tomto ešte veľmi nevyznal a pochyboval, že niekedy bude, prišlo mu to otočené na hlavu.

Pripadalo mu, akoby sám celý život žil nejaký pekný sen. Však kebyže je zima jemu v Kianovej situácii, tak by si určite niečo aspoň pokúsil vyšomrať. Neumrzne predsa kvôli zbytočnej hrdosti.

Avšak čo sa týkalo Erika či Viky vsádzal na to, žeby to brali rovnako alebo podobne ako Kian. Pravdepodobnejšie však bolo, žeby sa z tých pút už boli dostali. Avšak na Vikine uzle podľa všetkého nemal nik, čiže v tomto prípade útek nehrozil.

Pomaly vstanúc, podišiel ku driemajúcemu Kianovi. Nerozumel ako v tom mraze a polohe dokázal zaspať. Ich tváre boli osvetľované len jemným mesačným svitom, ktorý však stačil na to, aby rozoznal jeho uvoľnený výraz.

Hneď ako sa však o niečo priblížil, pokoj sa z jeho tváre vytratil. Kian sa takmer okamžite pod jeho prítomnosťou prebral, čo prv uviedlo Alexa do rozpakov, než si znova uvedomil, kým to dieťa pred ním je. V očiach opäť hrdý pohľad plný odporu.

Pomaly si k nemu s povzdychol čupol. ,,Nie je ti zima?'' spýtal sa opatrne.

Kian však neodpovedal, načo Alex reagoval ďalším povzdychom.

,,Pozri...predo mnou sa fakt nemusíš hrať na hrdého bohvie koho. Ja sa v tom aj tak moc nevyžívam a vlastne ani neviem, čo by som v tvojej situácii robil. Na rozdiel tuná od ostatných nemám ani poňatia ako byť správnym Serufínom, takže by som pokoj určite nezachoval.'' povedal s úsmevom, dávajúc na neho deku bez toho, aby si vypýtal povolenie. ,,Čiže to proste príjmy a nezťažuj si to tu."

Kian prekvapene ucítil, ako mu premrznuté telo obalilo príjemné teplo. Ako náhle si uvedomil, že sa prejavu dobrosrdečnosť nebráni, trochu sa zahanbil.

,,Ďakovať ti nebudem.'' povedal vecne, obnoviac svoj vzbury výraz.

,,Nemusíš " usmial sa Alex, otočiac sa na odchod.

,,Ako si to myslel s tým hraním na ozajstného Serufína...nerozumiem...ako sa dá hrať na niečo čím proste si...?" pokrútil hlavou, trochu nesvoj, že sa ho niečo pýta.

,,Jednoducho...keď postoju tvojich druhov nerozumieš. Možno to je pre teba prirodzené, rovnako ako pre nich....obetovať sa a podstupovať bohvie aké skúšky...no pre mňa nie." povzdychol si.

,,Prečo?" zaujímal sa. ,,Nemá byť Gerunín  našim najsilnejším stelesnením?"

,,Možno Sam je...ja som však vyrastal s ľuďmi. O svojom pôvode viem sotva pár týždňov od chvíle, čo sa ma po prvý krát pokúsili zabiť. Nikdy pred tým som nad ohrozením nepremýšľal tak, ako vy." objasnil úprimne s jemným náznakom úsmevu.