Hranice snov [POZASTAVENÉ]

11.Časť

,,Erik, čo tu robíš, nemal by si byť dnu?'' opýtal sa oveľa prekvapenejšie ako sa v skutočnosti cítil.

,,Asi mal, ale v skutočnosti to nie je nič pre mňa.'' odvetil a pristúpil k nemu bližšie. ,,Kam máš namierené?'' dodal.

,,Domov. Asi.'' odvetil trochu zarmútene z toho, ako nakoniec jeho plány dopadli. Ešte sa k tomu chystal niečo povedať, keď v tom si niečo uvedomil. Ďalší záblesk cudzej mysle. Nebolo by to ničím nezvyčajné, kebyže sa mu opäť úplne neskryla. Hlavné však bolo to, že ju spoznal. Išlo o to isté, čo sa mu stalo ráno. Zachytil jemný výboj myšlienok rovnako ako teraz, z tej istej  mysle akú cítil pred tým. Pozrel na Erika.

,,Mali by sme ísť.'' povedal naliehavo.

Väčšinou neprepadal panike, no dvakrát za deň tá istá myseľ, ktorú cítil po prvý krát a k tomu tak skvelo vycvičená na okamžitý úkryt ho prekvapila. Nevedel a ani nechápal, no hlavne nechcel zistiť o čo tu ide. Erik zmeravel ešte skôr ako sa Alex stihol otočiť na odchod. Zdalo sa, že tiež niečo ucítil. Schmatnúc Alexa za ruku s ním zahol do najbližšej uličky.

,,Čo sa deje?'' opýtal sa aj napriek všetkému Alex, akoby to nebol práve on, ktorý s varovaním prišiel ako prvý.

Erik chvíľu premýšľal, čo mu má povedať. ,,Ostaň tu.'' zahlásil zanechajúc Alexa za kopou hrubých železných tyčí, siahajúcich do výšky dvoch metrov, naukladaných pozdĺž uličky.

Medzitým ako Alex premýšľal, čo ho to napadlo Erik pomaly kráčal temnou uličkou o kúsok ďalej. Nezastal až kým nezačuli cudzie kroky. Pomaly sa otočiac, švihol pohľadom na postavu stojacou za ním.

,,Ahoj, mohol by si mi s niečim pomôcť?'' začal zatiaľ neutrálnym tónom muž v stredných rokoch.

,,Nemyslím si, žeby som dokázal byť veľmi nápomocní.'' odvetil prosto Erik.

,,Skús to. Hľadám chlapca. Je asi rovnako starý rovnako ako ty. Má krátke blonďavé vlasy, zelené oči a pravdepodobne niečo čo potrebujem.'' povedal pričom posledné slová naplnil menšou agresiou.

Alex sa o niečo viac schoval za roh trubíc. Nechápal, čo tam Erik ešte robí. Mal by zdrhať. Myšlienky toho muža necítil, čo mohlo znamenať jediné. Bol to Serufín. A očividne nie veľmi priateľský.

Medzitým Erik zvažoval možnosti. Nevedel, čo presne sa tu deje a udeje. Chcel vedieť čo také môže niekto ako on chcieť od Alexa. ,,Prepáčte asi vám predsa len nepomôžem.'' odvetil pokojne.

Muž stojaci pred Erikom urobil krok v pred. ,,Si si istý, prisahal by som, že som ťa pri ňom nedávno videl.'' zahlásil už trochu nebezpečnejšie.

Ten však neustúpil ,,Okuliare zlepšujú zrak, čo si jedny nekúpite?''

Mužovi očividne došla trpezlivosť, ktorú si uchovával na pokladanie otázok. Z ničoho nič agresívne zaútočil. Na Erikových ústach sa mihol jemný úsmev, ktorý si však nik nemohol stihnúť všimnúť. Alex medzitým všetko sledoval z bezpečnej vzdialenosti.

Nechápal ako sa môže Erik vedieť tak dobre pohybovať v boji s očividne starším, čiže aj skúsenejším chlapom. Alebo žeby nie? Starším, to určite áno, ale skúsenejším? Opäť si spomenul na ich prvé bližšie stretnutie počas, ktorého sa pokúšal o jeho vraždu. Možno skutočne nebol taký neskúsený, ako by si bol pôvodne myslel. Vysvetlenie však stále nedostal, čiže aura tajomstva, ktorá sa okolo Erika tiahla mu doposiaľ nedávala pokoj.