Hranice snov [POZASTAVENÉ]

19.Časť

Alex nachádzajúci sa na adrese napísanej na lístočku, zvažoval všetky možnosti. Keďže nikdy pred tým nemusel robiť nič životu nebezpečné, nevedel si ani sformovať možný scenár. Rozhodnutý radšej sa budúcnosťou momentálne nezaoberať, sa s hlbokým nádychom pobral vpred.

Prvé čo si všimol boli dve kamery z oboch strán vchodovej brány. Nevedel presne ako to behom sekundy dokázal, no zrazu nápad mal. Rátal s tým, že cudzincov buď zabíjajú na mieste alebo privádzajú rovno k šéfovi, ktorý by mal byť v Erikovej blízkosti...pravdepodobne. Pre svoje vlastné dobro dúfal v tú druhú možnosť.

Pristúpiac rovno pred jednu z kamier, jednoducho preliezol plot. Prirodzene si ho okamžite všimli niekoľkí muži z ochranky. Rýchlo k nemu pribehnúc pripravený konať v prípade nespolupráce, ho obkľúčili. Alex sa však nepokúšal ujsť. Vedel, že aj kebyže chce, bolo by to už zbytočné.

Dvaja muži na neho namierili zbrane, pričom opatrne zdvihol ruky, nechajúc sa chytiť vzadu za paže. Zatiaľ sa mu nezdalo, žeby sa napĺňala prvá možnosť.

,,Čo tu chceš?'' opýtal sa jeden z nich.

Keď Alex nedopovedal ani na nasledujúce otázky týkajúce sa jeho identity, behom pár sekúnd ho dotiahli dnu. Rýchlo sa presunúc ku výťahu stlačil vyšší ochrankár číslo -5. Bolo skutočne zvláštne, že podlaží v podzemí bolo oveľa viac než tých nad ním.

Keď konečne zastali v cieli, muži ho postrčili vpred, neprestajne na neho mieriac zbraňami. Veľmi rýchlo si všimol faktu, že tu má každý dokonale vycvičenú myseľ na obranu pred ostatnými. Musel tiež uznať, že pre niekoho by to mohol byť problém dostať sa k nim nepozorovane alebo vôbec len dostať, no pre neho ani nie.

Lámal obrany pred čítaním a zámky od spomienok ľahšie, ako otváral dvere od svojej izby. To bol aj jeden z dôvodov prečo si bol istý, že má doposiaľ všetko pod kontrolou. Vďačne pomyslel na Erikov antitelepatický systém, ktorý tu našťastie chýbal.

Keď po prejdení dlhej chodby zastali pred obrovskými masívnymi dverami na jej konci, uvedomil si, že je Erik vnútri. Vnímajúc šesť rozličných ľudí ich pomaly roztriedil. Traja z ochranky, Erik, jedna žena a ich šéf. Keď sa dvere po zadaní kódu roztvorili a oni konečne vstúpili dnu, všetky oči sa ocitli na ňom.

,,Čo tu chcete?! Rázne som vás oboznámil, že mám dnes prácu, pri ktorej si neprajem byť rušený!'' zareval svojim hlbokým hlasom muž, o ktorom sa Alex domnieval, že to všetko vedie.

Detail, ktorý ho o tom presvedčoval, boli jeho najlepšie chránené myšlienky. Bol si istý, že sa k nemu nepozorovane určite dostať nemôže. Navyše nesmel dovoliť, aby ho po uvedomení náhodou vytlačil von.

Keď sa lepšie zadíval všimol si, že ma dlhšie tmavo hnedé vlasy a temné modré oči, z ktorých sa dalo len ťažko čítať. Na pravom líci pravdepodobne stará jazva, tiahnúca sa až od oka, dopomáhajúc jeho desivému vzhľadu, neveštila príjemný charakter.

Vedľa neho stála žena, na ktorú však kvôli tieňu dobre nevidel. A za nimi...Erik, vyzerajúci na to, že je v bezvedomí. Na brade mal zaschýnajúca krv, na čele nepeknú ranu a po tele mu stekali kvapôčky potu. Alexovi prišlo zle pri predstave toho, čo sa tu muselo diať kým prišiel.

,,Vkrádal sa sem.'' oznámil jeden z ochrankárov. ,,Povedali ste, že sa niečo podobné môže stať...''

,,Nemám čas.'' zahlásil rázne, no hneď si to aj rozmyslel. ,,Čo vám povedal?'' dodal.

,,Nič pane.'' oboznámili ho.

,,Priveďte mi ho sem.'' rozkázal.

V tej chvíli sa Alex rýchlo rozhodol, ukončiť túto maškarádu. Nemal čas sa dlhšie zdržiavať a určite tiež nemal v pláne nakráčať do blízkosti k tomu nebezpečne pôsobiacemu chlapovi. Na pár sekúnd zatvoril oči, na čo muži bez hlásky popadali k zemi. Zovretia povolilo a Alex schopný roztiahnuť ruky, aby sa natiahol, sa poobzeral dookola.