Hranice snov [POZASTAVENÉ]

30.Časť

Cez okná do už tak dosť tmavej izby neprenikalo skoro žiadne svetlo. Len pár jemných lúčov zapadajúceho slnka osvetľovalo postavu, nehybne ležiacu na veľkej posteli. Erik pri nej v tichu sedel, počúvajúc pravidelný tlkot jej srdca.

Aj napriek šeru, ktoré tu vládlo, videl dobre. Vedel, že dokáže rozoznať aj jej najmenší pohyb, ktorý by mohol napovedať, že sa niečo deje. Bol si vedomí, že je to všetko len jeho vina, no keby si to čo i len na chvíľu pripustil bližšie, pravdepodobne by to nezvládol.

Ešte na to nebol psychický pripravený, čo ostatne považoval za výsledok svojej slabosti. Pravdou bolo, že nevedel, či vôbec niekedy bude schopný čeliť realite, vraviacej že je jeho jediná blízka osoba v takom zlom stave, kvôli jeho činom.

Schopnosť držať si všetkých a všetko od tela, aby sa nemusel nutne zdôverovať, sa mu po veľmi dlhú dobu vyplácala...no teraz, začínal tušiť, že to ďalej nejde. Pred obyčajnými ľuďmi sa ľahko utajili vnútorné pocity, o ktorých nevedel pomaly ani on sám, no pred niekým pôvodu ako bol Alex sotva.

Teraz však nešlo o neho. Išlo o Viky. Nehybne ležiace dievča, ktoré akoby mu z oka vypadlo, no on pre jej pomoc nemohol urobiť vôbec nič. Alex by možno mohol. Keby sa vrátil do snového sveta použitím tej veci, ktorú mu rodičia zanechali. Keby vytiahol Vikinu dušu naspäť do reality.

On o tom však nevedel. Nebol si tým úplné istý, no cítil, že Alex je rovnako prekvapený celou situáciou, ako on. Navyše si už o ňom stihol vytvoriť akú takú mienku a predpokladal, žeby sa ponúknutia pomoci nezdráhal.

Zrazu ho otvorenie dverí, prebralo zo sústredenia.

,,Alex?'' opýtal sa šeptom. ,,Deje sa niečo?''

Postava vo dverách neodpovedala. Erika premkol zvláštny pocit, no napriek tomu sa neotočil.

,,Ty vieš, že áno Erikiel.'' zahlásil hrubý hlas, pri ktorom akoby atmosféra miestnosti ešte väčšmi potemnela.

Erik zmeravel a bleskovo prebehol očami celý priestor izby. Zhodnotiac, čo všetko by mu mohlo poslúžiť ako zbraň, náhle vyskočil na nohy, schmatnúc do rúk železnú tyč, opierajúcu sa o najbližšiu stenu. Chystal sa na osobu zaútočiť, no v tom prekvapene zastal. Tyč mu vypadla z rúk a pri dopade na dlážku vydala slabý cinkavý zvuk.

,,Otec?'' zamrmlal si neveriacky.

Muž pred ním sa ani nepohol. ,,Neskončí sa to Erikiel. Nikdy sa to takto neskončí.'' díval sa na neho z tieňa.

,,Ako je možné, že si tu? Prečo si...?'' začal s otázkami, keď mu to konečne došlo. ,,Je to sen, že? Ty tu v skutočnosti nie si.'' prehlásil s tónom naplnenom zvláštnou úľavou.

,,Som, syn môj. Sám dobre vieš, že sny sú portálom do snového sveta.'' zahlásil. ,,Som priamo tu, v tvojej hlave.'' pozdvihol jemne ruku, aby mu mohol ukázať smer svojich slov.

,,Prečo si tu?'' opýtal sa už vážnejšie.

,,Prišiel som ti pomôcť.'' prehodil stroho.

,,Ako by si mi už ty mohol pomôcť?'' vysmial sa mu prekvapene Erik.

,,Alexandriel.'' povedal o niečo hrubším hlasom, ktorý v Erikovom podvedomí vzbudili zimomriavky ,,Vie to, čo potrebuješ vedieť, má to, čo potrebuješ mať a dokáže to, čo potrebuješ využiť, no nevie to, čo on sám musí vedieť.''