Zakázaná láska ✔

1.

„Amara, okamžite vstávaj a začni sa pripravovať na svoj veľký deň." Zobudila ma mama krikom. Áno má pravdu, dnes je ten, deň kedy sa mi vyberie môj budúci manžel. Už pred týždňom som bola odovzdať krv, podľa ktorej nám stroj nájde najlepšieho a najvhodnejšieho partnera. Ide tam hlavne o to aby sa plodili len silné deti a aby bolo ľudstvo stále silnejšie. Ale nikto neberie ohľad na naše pocity. Nikdy som nemala takéto myšlienky, že náš systém je zlý, len posledné mesiace čítam zakázané knihy. Knihy o láske a keď som ich čítala, tak som si uvedomila, že aj ja chcem niečo také prežiť. Že aj ja chcem milovať a byť milovaná. V nich sa láska opisuje ako niečo dokonalé. Niečo čo Vám dá krídla a niečo čo dáva kyslík. Ale ja o niečom takom môžem len snívať a čítať. Nič také ja nikdy nezažijem.

„Amara, už sa obliekaš?" Počula som zdola mamin hlas.

„Áno mama. Už za chvíľu prídem dole." Zakričala som jej naspäť. A pomaly sa začala premiestňovať ku skrini, kde už mám vybraté šaty. Vraj na Slávnosť nových partnerstiev nemôžem prísť v nohaviciach. Aj keď to je môj bežný odev. Som len dievča z najchudobnejšej vrstvy. A tu aj ostanem. Stroj nikdy nevyberie pár, ktorý by nebol z rovnakej vrstvy. My nízka a nižšia stredná vrstva bývame v západe mesta. A vyššia vrstva v strede, čiže v centre. A tí najbohatší bývajú v centre až na východe mesta. Bývajú pri pláži. Vždy som chcela vidieť pláž a more. Musí to byť krásne. Ale to máme tiež zakázané. Nemôžeme len tak chodiť do iných častí mesta, pokiaľ to nemáme dovolené. Len dnes pôjdeme do centra.

„Amara, nechci aby som išla hore a ,..." počula som znovu mamin krik zdola.

„Za chvíľku už idem." Povedala som si viac menej pre seba. V poslednom čase som mala pocit, že mama sa už nevie dočkať kedy odídem z domu. A aj dnes som mala ten pocit. Dúfala som, že aspoň v tento deň by mohla byť trošku lepšia ku mne. Lebo určite vie, že sa obávam toho, čo sa stane a koho mi stroj vyberie. Bála som sa toho, že mi vyberie niekoho kto nebude ku mne dobrý a bude mu vadiť to, že sa zajakávam.

Radšej som sa začala obliekať. Boli to šaty slávnosť, ktoré každému pridelí Spoločnosť.. Šaty dostane každý, Spoločnosť posiela šaty hneď potom ako sa odovzdá krv. Toto je jediný krát kedy nie sú vidieť rozdiely medzi nami. Ja som dostala modro čierne šaty (v médiách).

Ešte narýchlo som sa trošku primaľovala a spravila si rýchli účes. Len som nechala voľne padať svoje dlhé ryšavé vlasy. A môžem ísť dole a môžeme ísť na Slávnosť.

„Ach Amara, srdiečko, vyzeráš krásne." Privítal ma otec, keď som vošla do kuchyne. S otcom mám trošku lepší vzťah ako s mamou. Moja mama chce mať všetko podľa pravidiel a otec je ... taký snílek ako som aj ja.

„Ďakujem ocko, aj ty si dnes veľký fešák." Naozaj bol. Mal na sebe oblek a kravatu. Vyzeral presne ako tí muži z vyššej kasty. Nevyzeral ako jeden z nás.

„Amara. Poď sa rýchlo najesť aby sme neprišli neskoro. Lebo vieš čo sa stane, ak sa načas nedostavíš. A to dúfam, že nechceš." Povedala matka. To naozaj nechcem. Dievčatá a ženy, ktoré neprídu na Slávnosť, okamžite idú do klubov pre mužov. A tam skončia aj tie, ktoré nakoniec muži prepustia, alebo inak povedané vzdajú sa ich. Čítala som, že v minulosti boli dovolené rozvody a ženy potom mohli žiť podobne ako predtým. Mohli sa znovu vydať alebo mohli žiť aj bez toho aby sa museli vydať. Mohli sa rozhodnúť ako chcú žiť. Ale my máme iné pravidla. A to ma desí. Čo ak sa môjmu budúcemu manželovi nebudem páčiť.

„Amara, už si sadni. Chceme sa všetci spoločne poslednýkrát najesť." Povedala mama, ktorá už sedela za stolom. Samozrejme zasa preháňala, lebo ešte nejaký čas budem bývať u rodičov. Pokiaľ nebude svadba a potom sa budem musieť presťahovať k manželovi. A tak som sa k nim prisadla a tak ako vždy aj dnes sme jedli potichu.

Po raňajkách sme sa pomaly vybrali do Spoločnosti. Je to veľká budova presne v strede nášho mesta.

Pri príchode do centra nás samozrejme rozdelia do dvoch skupín. Do chudobnej a bohatej. Tak ako vždy. My sme sedeli na pravo a oni naľavo.

„Tak dámy a páni, dnes tu máme zasa pre našu Spoločnosť významný deň. Máme tu deň výberu partnerov. Tak myslím si, že by sme mohli ísť rovno na to. Tak ako vždy pristúpia páni a kvapnú svoju krv do prístroja a ten vyhodí meno ich budúcej manželky. Takže začneme ľavou stranou." Oni vždy začínajú ako prvý. „Ako prvý príde Harold Summers," povedala prezidentka Spoločenstva. Samozrejme musí isť najbohatší muž a aj najvplyvnejší muž Spoločnosti, aby mu náhodou krásnu manželku "neukradol" niekto iný. Ale musím povedať, že naozaj vyzerá dobre. Počula som, že je vraj najbohatší a najvplyvnejší muž sveta. Nikdy som ho predtým nevidela a ani som nemala samozrejme možnosť sa s ním rozprávať, ale počula som, že vraj aj prezidentka Spoločnosti sa musí zodpovedať jemu. Vraj sa nikdy nič nestane bez toho aby to on neodsúhlasil.

Zaujalo ma jeho oblečenie. Mal na sebe oblek, ktorý vyzeral dosť draho. Nie ako naše šaty. Aj my sme boli slušne oblečený ale nie až tak ako oni. Z každého z vyššej spoločnosti bolo cítiť, že sú niečo viacej ako my.

Videla som ako sa porezal do prsta a kvapka krvi padla do stroja.

Po malej chvíľke vyšiel zo stroja papierik. Prezidentka sa pozerala dlho neveriacky na ten papierik. Tvárila sa zmätene, akoby nevedela čo sa to stalo a akoby tomu nerozumela.

„Skúsme to ešte raz. Harry ešte raz Vás poprosím." Povedala mu a on to zopakoval. Potom vyšiel znovu papierik a ona zasa vyzerala tak ako predtým.

„Takže prvým párom sú Harold Summers a Amara Greyová." Keď som počula svoje meno tak som tomu nemohla uveriť. Museli sa pomýliť, veď to nie je možné aby som ja bola jeho budúca manželka. Nie sme si rovnocenný a ...

„Amara Greyová, prosíme predstúpte a poďte k vášmu budúcemu manželovi." Počula som jej hlas. Amara neboj sa. Spravíš to tak ako si sa to učila. Spravíš jeden krok dopredu a potom ešte pár krokov k nemu. A potom sa spolu jemne pokloníte a pôjdete si sadnúť do vašej skupiny. Hovorila som si pomaly v hlave.

Nadýchla som sa a spravila som prvý krok. Videla som, že keď zistili kto som a hlavne z kade som tak všetci zatajili dych. Cítila som každého pohľad na sebe. Bolo mi to veľmi nepríjemné. Pomaly som prišla k nemu a konečne som sa na neho odhodlala pozrieť. Pozeral sa na mňa bez emócií.

„Tak maličká, dúfam, že nebudeš robiť problémy." Pošepkal mi do ucha tesne predtým ako mi dal bozk na líce. Z jeho chrapľavého hlasu mi nabehli zimomriavky po celom tele.

A potom ma už len chytil za ruku a ťahal ma k jeho skupine. Teda teraz už k našej, lebo odteraz je aj moja.