Zakázaná láska ✔

58.

Prvá išla Ema a ja som pomaly išla za ňou. Obe sme išli veľmi opatrne a potichu. Obe sme sa báli toho, že nás niekto môže vidieť a pre obe by to znamenal koniec.

„Teraz si dávaj pozor kam stúpaš a hlavne aby si nespravila žiaden hluk. Lebo pôjdeme popri dome kde sa koná tá ich porada. A keďže je tam aj Smith tak si musíme dávať veľký pozor na každý hluk, ktorý spravíme. Lebo on počuje všetko a je citlivý na všetok hluk." Povedala mi zrazu Ema keď sme spoločne zabočili doprava.

„Do-dobre." Povedala som jej a zrazu som zastala. Rozmýšľala som nad tým, či mi toto všetko stojí za to. Či chcem obetovať svoje dieťa a seba pre niekoho kto ma nemiluje. A možno ma ani nehľadá.

„Čo je. Dúfam, že si si to nerozmyslela. To si mala robiť predtým. Teraz na to nemáme čas. Neviem kedy skončia poradu a ja do toho konca musím byť doma. Teda u teba. A musím zariadiť aby mi uverili, že si ušla bez toho aby som ti pomáhala. Takže prosím ťa poďme." Povedala mi naštvane. Vedela som, že na to už nebol čas, ale .. myslela som si, že to bude chápať. Že bude vedieť, že to nebolo pre mňa ľahké.

„Ni-nie. Len som sa zamyslela." Povedala som jej. A radšej som išla za ňou. Naozaj som nechcela aby mala problémy.

„Pššt.." Povedala mi potichu, prikrčila sa a išla pomaly okolo domu kde sa to všetko odohrávalo.

Nasledovala som ju a spravila som presne to isté čo aj ona.

„Nemôžeme čakať veľmi dlho, musíme to nejako urýchliť. Summers niečo plánuje. A aj keď tú svoju ženušku nemiluje tak ju príde zachrániť, lebo chce dediča." Počula som neznámy hlas. Veľmi ma zaujímalo o čom sa tam rozprávajú a preto som zastala pod oknom a počúvala som.

„Ak by ju nemiloval, tak by ju nehľadal. Harry nevie o tom, že čaká jeho dieťa. Nepovedala mu to. To dieťa je dôvod prečo odišla." Počula som známy ženský hlas. Stále som nedokázala uveriť, že je schopná ublížiť svojmu synovi.

„To je veľmi dobre, bude to veľmi dobrý moment prekvapenia. A tým ho zlomíme a zničíme." Povedal Smith.

Chcela som ešte počúvať ďalej, ale videla som, že Ema je zo mňa nervózna a ukazovala mi, že mám ísť ďalej.

„Ty si hlupaňa. Máš šťastie, že si nevšimli, že ich niekto počúval." Hoci na mňa nekričala, ale videla som v jej očiach, že keby mohla tak by kričala.

„Len som chcela..."

„Čo si chcela ma nezaujíma. Len si pohni, lebo už pomaly začínam ľutovať, že som sa rozhodla ti pomôcť. Možno som mala prijať ponuku Smitha. Tak by som mala aspoň istotu, že sa budem mať dobre a všetko aj dobre dopadne." Hovorila počas toho ako sme kráčali na okraj pozemku. A ja som sa začala ešte viacej báť. Lebo v tejto časti už nebolo ani veľmi dobré osvetlenie. A aj okolie bolo desivé, strašidelné a začala som sa obávať toho čo ma čaká v tej tme, do ktorej sme išli.

„Nate, kde si?" Zrazu zavolala Ema, keď sme boli skoro pri plote.

„Ahoj Ema, už som sa obával, že neprídete." Pristúpil k nám nejaký mladý muž. Aj keď som to len mohla hádať, lebo som mu nevidela do tváre, keďže všade okolo bola tma.

„Prišli by sme skorej, ale niekto veľmi rád zdržiava a ..."
„Ale no, len sa nerozčuľuj. Veď ste nakoniec prišli." Zasmial sa. Pristúpil k Eme bližšie a objal ju. „A aj keď ťa veľmi rád vidím a rád by som sa s tebou porozprával, tak musíme ísť. Hlavne preto aby si nevšimli, že ste odišli. Teda, že ty nie si u nej doma." Povedal, znovu ju objal, ale tento raz to bolo dlhšie a ja som cítila, že by som sa na nich nemala pozerať a preto som sa radšej otočila. Chcela som im nechať nejaké súkromie i keď som netušila aký je medzi nimi vzťah.

„Poď ideme." Zrazu ma Nate chytil za ruku a niekam ma ťahal preč. Keď som hľadala pohľadom Emu, tak som videla jej vzdiaľujúci chrbát. Nevedela som prečo sa so mnou ani len nerozlúčila, veď sme boli kamarátky, alebo nie? „Musíme sa ponáhľať. Stále sme v nebezpečenstve, až pokým neprejdeme cez les a potom cez rieku. Potom ti možno odpoviem na to čo ťa trápi." Povedal so smiechom, ktorý vôbec nebol priateľský.

„Ale.."

„Žiadne otázky. Teraz na to nie je čas. Ako som povedal, keď prejdeme za hranice potom ti možno odpoviem. Ale dovtedy buď ticho." Povedal a vedela som, že niečo nie je dobre.

Nebolo už cesty späť a preto som sa pomaly vybrala za ním. On išiel a ani sa neobzrel či idem alebo nie. Nechápala som tomu. Veď mi mal pomáhať a ja som z neho mala pocit akoby mu to vadil alebo čo. A ani som nevedela aký vzťah s ním mala Ema. To by ma možno ešte viacej zaujímalo ako to prečo sa ku mne takto správal.

Čím ďalej sme išli tak tým sme sa dostávali do väčšej tmy. Čo samozrejme signalizovalo, že sme sa vzďaľovali od mesta, a do Smitha. Ale zároveň som začínala mať väčší strach z tmy a aj z môjho sprievodcu.

„Ne-nemôžeš ísť trošku pomalšie?" spýtala som sa ho keď sme boli už hlbšie v lese. Veľmi zle sa mi išlo za ním, keďže bol oveľa rýchlejší a lepšie poznal les. A mne sa už kvôli tehotenstvu ťažšie pohybovalo.

„Mali by sme sa ponáhľať, lebo ako poznám Smitha, tak už ťa hľadá. Ale už nie sme ďaleko, za chvíľu prejdeme riekou a tam na nás čaká auto. Nemôžeme zastavovať a ani spomaliť. Lebo ak ťa chytia so mnou, tak budú vedieť o tom, že ti pomáhala Ema a to nemôžem dopustiť." Povedal Nate a ďalej pokračoval v ceste rovnakým tempom. Musela som trošku pridať v kroku lebo by som ho stratila a to som si nemohla dovoliť. Hlavne preto lebo som vedela, že by ma nečakal a nechal by ma tu v lese napospas Smithovi.

Naozaj sme nešli veľmi dlho a zrazu sme sa objavili pri rieke.

„Hneď za ňou je cesta a tam mám auto. Nebude to dlho trvať. Len si dávaj pozor, prúd vody je veľmi silný a mohol by ťa zobrať zo sebou. A to predsa obaja nechceme." Povedal mi dosť posmešne, až som z neho mala pocit, že mi nechce pomôcť, akoby mal nejaký iný svoj plán.

„A-ale ja ..."

„Hádam sa len nebojíš." Zasmial sa.

„J-ja.."

„Ach bože, chyť sa ma, pomôžem ti. Nechápem ako môže Summers vydržať s tebou a ako ťa môže hľadať. Ja by som ťa nechal tak, hlavne ak si sa sama rozhodla odísť. Ale on nie, je to len obyčajný hlupák." Povedal, chytil ma necitlivo za ruku a ťahal ma do tej rieky.

„Poznáš môjho manžela?" Spýtala som sa ho keď sme prešli cez rieku, skorej som sa ho to neodvážila spýtal. Bola som prekvapená, že ho spomenul.

„Samozrejme, veď s ním pracujem. A je až smiešne ako ťa hľadá, ale to mu nepovieme, však. Lebo by to potom nedopadlo pre niektorých z nás šťastne." Povedal zrazu a ja som vedela, že sa niečo nie je dobre.

.........

Harry

Hoci som ju chcel veľmi hľadať a kvôli tomu nechať všetko tak a sústrediť sa len na ňu, ale nemohol som. Spoločnosť mi to nedovolila, a hoci bola pre mňa Amara veľmi dôležitá, nemohol som to urobiť. Musel som ostať a sústrediť sa na prácu.

„Ahoj Harry, potrebujem s tebou niečo prebrať." Prišla za mnou do práce Cara.

„Prepáč Cara, ale teraz nemám na nič čas a ani na teba. Musím dorobiť určité papiere a potom musím isť domov. Nechcem nechávať Sáru doma samú veľmi dlho. I keď je tam Nancy, ale aj tak chcem byť s ňou. Takže prepáč, ale teraz sa ti nemôžem venovať." Povedal som jej. A popravde som na ňu ani nemal veľmi náladu. Lebo vždy po jej návšteve moju myseľ zamestnávala Amara a ... nemohol som si to už viacej dovoliť. I keď samozrejme som ju hľadal, ale nebola to už moja priorita číslo jeden. Teda bola, ale ja som ju nehľadal, mal som na to svojich ľudí.

„Ja viem Harry, ale toto je dôležité. Ide o Amaru." Povedala a ja som sa konečne na ňu pozrel.

„Čo sa stalo?" Spýtal som sa jej a dúfal som, že sa Amare nič zlé nestalo.

„Ako dobre poznáš chlapa menom Nate?" Spýtala sa ma a ja som mal pocit, že sa mi zastavilo srdce.