Zakázaná láska ✔

11.

„Páčiš sa mi, budeš moja mamička?" Spýtala sa ma po chvíľke prehliadania. Videla som aj na Harrym, že mu to nebolo veľmi príjemné a ja som nevedela čo jej mám na to povedať. Prekvapila nás oboch.

„Vieš zlatko, to nie je také jednoduché a ..." Začal Harry ale videla som na ňom, že nevie čo jej má na to povedať. Nečakal, že sa ma na to jeho dcéra spýta. A ja som si vtedy uvedomila, že jej určite chýba matka. Vtedy som si uvedomila, že by som sa mala Harryho spýtať na to, kto je jej matka. Veď ju musí mať.

„Č-čo keby sme s-sa najprv s-spoznali a nejako sa spoločne zahrali?" Spýtala som sa jej a snažila som sa na ňu usmiať i keď som bola trošku v strese. Ani tak nie z nej, ako z jej otca. Vedela som, že bude sledovať každý môj pohyb okolo jeho dcéry. Ale zároveň som chcela byť trošku s ňou aby som ju mohla spoznať.

„Prečo hovoríš tak divne?" Zrazu sa ma spýtala a skúmala ma pohľadom, ktorý mi bol veľmi známy. Nemala som žiadne pochybnosti o tom, že je to určite jeho dcéra, lebo boli skoro rovnaký. Ona bola jeho menšia kópia v dievčenskej kópii.

„Sára, to sa jej nemôžeš pýtať. To sa nepatrí." Napomenul ju Harry. Ale aj keď ju napomínal tak mal stále taký príjemný a prívetivý tón hlasu, na ktorý som ja nebola zvyknutá.

„Dobre." Pretočila očami podobne ako jej väčšia kópia.

„A nie si ešte unavená?" spýtal sa jej starostlivo Harry. Keď som sa na neho pozrela, tak som videla, že sa jej to nepýtal preto lebo nechcel aby so mnou trávila nejaký čas, ale preto, že sa o ňu naozaj zaujímal a staral.

„Nie a chcem spoznať aspoň túto tvoju kamarátku." Povedala mu a tvárila sa pri tom veľmi dospelo. Až som sa skoro nad tým zasmiala. Ale vedela som, že to nemôžem.

„Ako chceš." Povedal nakoniec a dal jej bozk a pomaly odchádzal z izby.

„Ak sa jej niečo stane alebo jej niečo zlé povieš, tak za seba neručím." Povedal mi keď popri mne prechádzal, samozrejme potichu aby ho Sára nemohla počuť. Nechápala som prečo si myslí, že by som jej niečo zlé mala povedať. Veď je to ešte dieťa a k nej by som sa predsa nikdy nesprávala zle.

„Budeš sa so mnou hrať?" Zrazu sa ma spýtala, keď sme ostali v izbe samé.

„A-ako by si sa chcela hrať?" Spýtala som sa jej a trošku som sa k nej priblížila. Stále som sa obávala toho, že nás niekde Harry pozoruje a keď sa k nej čo len trošku priblížim, tak si bude myslieť, že jej ubližujem a zruší svadbu.

„Prečo už nehovoríš tak divne?" Prerušila ma v myšlienkach Sára.

„Vieš, že ani neviem. Možno preto, že sa v tvojej spoločnosti cítim dobre." Naozaj som nevedela prečo sa nezajakávam, keď sme spolu samé.

„Nevadí. Možno to je kvôli môjmu ockovi, lebo on zvykne ľudí trošku strašiť, ale ja sa ho nebojím." Smiala sa a zrazu sa niekam rozbehla a ja som v tej chvíli nevedela čo mám robiť. Iba som tam stála a čakala som na to, čo sa bude diať ďalej. Dúfala som, že sa za chvíľu vráti a ja nebudem musieť Harrymu vysvetľovať ako som stratila jeho dieťa. Zrazu som počula buchot nôh a videla som ako ku mne uteká aj s nejakou knihou v rukách. Len dúfam, že jej nebudem musieť čítať lebo to bolo pre mňa vždy hrozne stresujúce a nikdy som nič poriadne neprečítala nahlas pred niekým iným.

„Prečítaj mi niečo." Hovorila kým mi podávala rozprávkovú knižku.

„A-a ktorú by si chcela?" spýtala som sa jej aj keď som jej nechcela čítať.

„Hocijakú. Poď." Chytila ma za ruku a niekam ma ťahala.

„Tu si sadni a čítaj mi." Povedala keď sme prišli ku posteli a ukázali mi na kreslo, ktoré stálo vedľa posteli. Sadla som si naň a čakala kým si ona ľahne do postele a hľadala nejakú rozprávku, ktorú by som jej mohla prečítať.