Zakázaná láska ✔

12.

Zrazu som sa zobudila na príšerný rachot z vonku. Keď som otvorila oči, tak ma prekvapilo, že je izba osvetlená. Ale rýchlo to svetlo zmizlo a ja som si uvedomila, že je to len búrka. Teda pre mňa to len búrka, vyzeralo to hrôzostrašne.

„Harry, spíš?" Zašepkala som do ticha izby. Nerozumela som tomu ako ho to čo sa dialo za oknom nemohlo zobudiť. „Harry, prosím zobuď sa." Povedala som hlasnejšie a jemne som ním zatriasla. Dúfala som, že ho prebudím lebo ja som sa veľmi bála. Nemám rada búrku už od detstva a vždy som sa jej veľmi bála.

„Čo je?" Povedal rozospatým hlasom a cítila som v jeho hlase, že sa mu nepáči, že ho niekto budí takto zo spánku.

„J-je búrka." Povedala som mu vystrašene a čakala som na jeho reakciu.

„Áno vidím a počuje. Čo má byť?" Vtedy som si uvedomila, že som možno spravila chybu, keď som ho zobudila.

„J-ja mám strach a- a.."

„Prosím ťa, nebuď ako malé dieťa. Ani Sára sa nebojí búrky a ona je dieťa." Vedela som, že ma určite vysmeje, ale čakala, že ma bude aspoň trošku chápať. A že mi možno povie niečo, čo by mi pomohlo prekonať strach a možno by mi to aj pomohlo zaspať.

„A-ale.."
„Čo ale? Si už dospelá a nemala by si ma budiť keď spím." Povedal znechuteným hlasom. Uvedomila som si, že to bola naozaj hlúposť budiť ho kvôli takej hlúposti.

„P-prepáč, nemala som ťa budiť." Ospravedlňovala som sa mu a ľutovala som svoje rozhodnutie ísť k nemu a potom aj u neho prespať. A hlavne to, že som prespávala v jeho izbe s ním.

„No to si nemala." Povedal Harry a otočil sa na druhý bok.

Úplne mnou myklo keď som započula ďalší blesk vonku.

„Ty sa naozaj bojíš?" Spýtal sa ma po chvíľke Harry. Tejto jeho otázke som celkom nepochopila. Veď načo by som ho budila predtým? Určite by som si ho nedovolila zobudiť len tak zo zábavy. „Tak ako ťa môžem upokojiť, aby sme mohli ísť spať?" Spýtal sa ma potom ako som mu radšej neodpovedala.

„J-ja neviem. T-ty spi a ja to nejako prežijem." Povedala som mu a snažila som sa aby nebolo z môjho hlasu cítiť strach, ktorý vo mne nevzbudzovala len búrka, ale aj osoba, ktorá vedľa mňa ležala.

„Určite budem spať, ak teba pri každom náznaku toho, že je búrka bude triasť a dobre, že z kože nevyletíš. To ani ja tak nedokážem zaspať." Kým to hovoril tak sa ku mne pomaly otočil.

„P-prepáč. Nechcela som." Povedala som a sklopila som oči.

„Ja viem, že si to nechcela. Veď cítim, že možno ešte väčší strach máš zo mňa ako z toho čo sa deje vonku." Hovoril a počas toho upieral na mňa svoj pohľad. Myslela som si, že to nezistí, že sa ho bojím. Dúfala som, že to pred ním dobre skrývam.

„Mám nápad, poď." Povedal mi a vyskočil z postele, akoby tam pred chvíľkou ani nespal.

„A-ale ja.. nie som vhodne oblečená." Určite som sa nechcela len tak po jeho dome takto promenádovať. Ešte by nás niekto mohol vidieť a to by nebolo veľmi vhodné. Veď ešte ani nie sme manželia.

„Prosím ťa, vykašli sa na to a poď alebo sa tu chceš ďalej báť?" Spýtal sa ma a upieral na mňa pohľad. Vedela som, že mi určite neublíži, ale mala som z toho všetkého strach.

Ani neviem ako, ale ocitla som sa na nohách a nasledovala som ho bez slova tam kam ma viedol. Išli sme potichu aby sme nikoho nezobudili a ja som rozmýšľala, či vie kam má ísť, keďže bola všade tma a dom bol príliš veľký na to aby sa v ňom dalo len tak pohybovať.

„Tak sme tu." Povedal keď otváral dvere do nejakej miestnosti. Kývol mi hlavou, že mám ísť prvá. Keď som vošla do miestnosti, tak vošiel za mnou a konečne zapálil svetlo. Obzrela som sa okolo seba a zistila som, že sme sa ocitli v obývačke.

„Sadni si. Čo si dáš na pitie?" Spýtal sa ma išiel ku stolíku, na ktorom bol alkohol.

„J-ja.. ďakujem ale nič." Povedala som mu. Nechcela som mu vysvetľovať, že ja som ešte nikdy nič nepila. Nemohla som.

„Tak ja ti niečo slabé namiešam. Uvidíš pomôže ti to a aj sa uvoľníš. Nebudeš tak na ihlách ako si teraz." Povedal a začal si obzerať fľaše, ktoré tam mal.

„Ale ja som v poriadku." Povedala som mu a snažila som sa nezajakávať. Chcela som pôsobiť dôveryhodne.

„No to vidím ako si v pohode, veď sa trasieš a mám pocit, že by si najradšej zutekala." Hovoril a stále sa venoval fľašiam.

„Ja.. to sa ti len zdá." Nechcela som pôsobiť nevďačne, hlavne potom ako ma u seba nechal prespať ale mal ma dobre prečítanú. Naozaj by som tu najradšej nebola. Chcela som byť doma a dúfať, že je to všetko len zlý sen a on sa nestane mojím manželom. Nie preto, že je zlý alebo niečo také ale.. ja som chcela niekoho kto ma bude alebo sa aspoň pokúsi ma milovať. Ale ako viem z jeho príhovorov, tak on je jasný príklad toho, čo chce naša spoločnosť.

„Napi sa, to by ti malo pomôcť." Podal mi pohár s hnedou tekutinou.

„Čo to je?" spýtala som sa nedôverčivo.

„Len to vypi. Ešte by som ti to povedal a ty by si to nevypila a a cítil by som sa znovu pri tebe akoby som bol tá najhoršia bytosť na svete." Povedal a pozoroval ma. Dosť som sa obávala toho čo to je, ale niečo vo mne mu dôverovala a vedela som, že sa mi pri ňom nič zlé nestane. Aspoň zatiaľ.

„Tešíš sa na svadbu?" Spýtal sa ma po chvíľke, kedy sme obaja rozmýšľali nad vlastnými vecami.

„J-ja.. neviem."

„Prosím buď úprimná a neklam mi. Vieš, s ľuďmi, ktorí mi vždy hovoria to čo chcem počuť sa stretávam každý deň. Nikto si ma nechce pohnevať, ale neuvedomujú si, že by bolo pre všetkých a hlavne aj pre mňa najlepšie, ak by som poznal pravdu. Preto ju chcem počuť aj od teba. I keď už asi poznám odpoveď." Hovoril a nepozeral sa pri tom na mňa. Pohľad mal uprený niekam za mňa.

„J-ja bojím sa. n-neviem čo môžem od toho o-očakávať." Povedala som mu úprimne. Nevedela som presne čo môžem od manželstva s ním očakávať. A nie len kvôli nemu, ale aj kvôli jeho postaveniu a jeho vplyvu na našu spoločnosť.

„Možno mi nebudeš veriť, ale aj ja sa obávam toho čo nám prinesie spoločná budúcnosť." Povedal a dnes to už bolo po druhýkrát čo som v ňom uvidela ľudskosť dokonca až cit.

„A-a.. a čoho sa najviac obávaš?" Spýtala som sa ho.

„Toho, že sklamem Sáru a nebudem tu potom pre ňu keď sa ožením. I keď viem, že by som to nemal hovoriť. A hlavne by si ty akom moja budúca manželka o nej ani nemala vedieť." Vedela som, že ho bude trápiť to, čo bude s jeho dcérou. Chápala som jeho strach.

„M-možno, .. by nikam nemusela chodiť.. m-možno by mohla ostať s nami." Keď som sa pozerala na neho až som oľutovala to, čo som vyslovila. Zas som nepremýšľala dopredu a len tak som niečo povedala.

Prajem Vám krásny deň.

Dúfam, že sa Vám časť bude páčiť.

Ďakujem za každé prečítanie, vote a komentár.