„Emily? Emily, počuješ ma?" ten hlas akoby ku mne prichádzal odniekiaľ z diaľky. Na niekoľký pokus sa mi konečne podarilo pootvoriť oči.
V umelom svetle lámp, ktoré rozhodne nepatrili k žiadnej miestnosti v našom dome, som rozoznala obrysy postavy, prítomnosť ktorej som rozhodne nečakala. Nado mnou sa skláňala Mia.
Dlhé hnedé vlasy si prehrabla rukou a len čo sa naše pohľady stretli, usmiala sa.
Pomaly som začínala vnímať svet okolo seba. Do uší mi udrelo monotónne pípanie prístrojov a biele machule okolo mňa začali nadobúdať tvary stien a nábytku. Odrazu som celkom presne vedela, kde som.
„Čo sa to... čo sa to stalo?" spýtala som sa nervózne a s vypätím všetkých síl sa mi podarilo posadiť. Ruky som zdvihla k hlave a pod končekmi prstov ucítila obväz, ktorým som ju mala obmotanú.
„To neviem... Keď som sa vrátil, našiel som ťa v dome v bezvedomí a... zavolal záchranku a tá ťa priviezla sem..." ozvalo sa z rohu miestnosti a ja som si až vtedy uvedomila, že je tu okrem mňa a Mii ešte niekto. A tým niekým bol Marcus.
„Ale vraj to nie je nič vážne, o pár dní ťa pustia," dodal rýchlo, keď si všimol môj vydesený výraz.
Nedávno by som Marcusa za jeho tajomstvá najradšej zabila, ale dnes som bola rada, že je tu so mnou. Jeho rodičia sa mali vrátiť až o dva dni a hoci som predpokladala, že to stihnú skôr, minimálne do zajtra to tu budem musieť prežiť bez nich. A keďže Will sa vráti až v nedeľu, bol Marcus mojim jediným spoločníkom. Teda ak nerátam Miu, o ktorej som nebola presvedčená, že sa na ňu dá spoľahnúť.
Pretrela som si oči, pokúšajúc sa vybaviť si udalosti zo včerajšej noci, no po tom, čo ma niekto udrel, som si už nič nepamätala. Vlastne... bola to vôbec včerajšia noc?!
Marcus, akoby čítal moje myšlienky, mi na displeji svojho mobilu ukázal dátum a čas. Bolo 17. decembra, týždeň pred Vianocami, pol šiestej poobede... To znamená, že som bola mimo skoro celý deň...
Skôr, než som stihla čokoľvek povedať, do izby vošiel doktor a poslal Marcusa a Miu preč, vraj potrebujem pokoj... Ešte mi stihli zakričať, že za mnou zajtra prídu, a doktor za nimi nahnevane zabuchol dvere. Presne kvôli nedostatku súkromia a všeobecne kvôli prístupu doktorov som neznášala nemocnice...
Len čo som v izbe osamela, vytiahla som svoj mobil, ktorý mi Marcus ešte s inými vecami doniesol, a začala si prezerať nové správy. Od Mikea ich tam bolo asi desať, no na moje prekvapenie tam boli aj nejaké od Willa.
OnlyWilly: Emily?
OnlyWilly: Emily, si tam?
OnlyWilly: Marcus mi napísal, že sa ti niečo stalo...
OnlyWilly: Áno, písal aj to, že si v poriadku, lenže ja potrebujem mať istotu...
DarlingLily: Takže najprv ma ignoruješ a až potom, keď sa mi niečo stane, sa o mňa začneš zaujímať?!
Nebola som nahnevaná, skôr sklamaná. S Willom sme si vždy verili, navzájom sme si pomáhali a nikdy sme sa jeden na druhého nevykašlali. Teda až doteraz...
OnlyWilly: Emily? Si to ty?
DarlingLily: No nie, som Santa Claus -_-
OnlyWilly: Ale veď Vianoce sú až o týždeň :D
DarlingLily: -_-
OnlyWilly: Ja... Mrzí ma to...
DarlingLily: Čo konkrétne?
OnlyWilly: To všetko... To že som ťa ignoroval a tak...
DarlingLily: Ja viem, lenže... Keď tu nie si som takpovediac úplne sama...
A bola to naozaj pravda. Mala som tu Marcusa a v niektorých chvíľach aj Miu, lenže Willa mi to nahradiť nedokázalo. Až teraz som si uvedomovala, ako ho potrebujem a ako som rada, že mi pomohol vždy, keď som to potrebovala.
OnlyWilly: :( mrzí ma to, Emily... prosím, prepáč mi to...
DarlingLily: Ja... Odpúšťam ti, lebo... Vlastne sa nemáš za čo ospravedlňovať...
Will tu predsa so mnou nebude navždy. Okrem toho, chcela som, aby bol šťastný, a v žiadnom prípade som nemala v pláne mu v tom akokoľvek brániť.
OnlyWilly: Počkať... ty si mi odpustila tak ľahko? Marcus? Ak to píšeš ty, tak si ma neželaj, keď sa vrátim!
Musela som sa zasmiať nad Willovou podozrievavosťou.
DarlingLily: Nie, nie som Marcus :) Teda možno...
OnlyWilly: Toto už nie je vtipné, Marcus! Mňa zaujíma Emily a nie ty.
DarlingLily: Teraz vážne, som to ja, Emily, a nie on :D
OnlyWilly: A ako si môžem byť istý, že neklameš?
DarlingLily: Vie Marcus o tom, že sa ti páči Claire?
OnlyWilly: Nie, lenže to nemáš vedieť ani ty!
DarlingLily: Práve si sa úplne priznal, vieš o tom? :D
OnlyWilly: -_- Napíšem ti zajtra, teraz už musím ísť...
DarlingLily: Nehnevaj sa na mňa, prosím...
OnlyWilly: Nehnevám sa Emily :) A zajtra naozaj napíšem. Sľubujem :)
Ozvalo sa pípanie, ktoré však určite nepochádzalo z môjho mobilu. Zmätene som sa obzerala po izbe, až som nakoniec na skrinke pri mojej posteli zbadala Marcusov mobil.
Vedela som, že by som sa mu nemala miešať do súkromia, no bola som až príliš zvedavá na to, aby som to nechala tak.
Zobrala som mobil a naťukala Marcusovo heslo, ktoré som nedávno náhodou zistila. K správe ako takej som sa ani nedostala, pretože všetku moju pozornosť upútal horný roh, v ktorom bol napísané meno odosielateľa.
Teraz som už ničomu nerozumela. Čítala som si to znova a znova a aj napriek tomu, že som si bola istá, že to čítam správne, som tomu nemohla uveriť.
Šikmým písmom tam stálo: "Odosielateľ: LionMike."
Tak, čo si myslíte, že sa stane? :D
Vážne ma mrzí, že mi vydávanie častí trvá tak dlho :( Táto je o niečo dlhšia, ako normálne, tak snáď sa páčila :)
Ešte by som na vás mala jednu otázku: Pochopili ste, prečo sa Emily po ich stretnutí na Mikea hnevala, že ju skoro videl, keď sa vlastne aj tak mali stretnúť? Ja len, že som to tam asi dosť zle vysvetlila a pár ľudí to naozaj nepochopilo, tak preto sa pýtam, ako ste to pochopili alebo či ste to vôbec pochopili... Nebojte sa napísať, že nie, aspoň sa utvrdím v tom, že tam musím niektoré scény trochu upraviť, aby to bolo jasnejšie :D
Na koniec ešte taký oznam: Určite sa pozrite na profil WattconsSK, kde sa dohadujú stretnutia ľudí z Wattpadu :) Najbližšie bude v júni v Bratislave a pravdepodobne tam budete môcť stretnúť aj mňa (nie, že by som si myslela, že by o to niekto stál...). Každopádne to určite pozrite a keď tak sa zapojte :D
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
