„Si si istý, že to, čo robíme, je naozaj dobrý nápad?" spýtala som sa pošepky Marcusa, no ten len zdvihol ruku na znak toho, že mám stíchnuť. Opatrne vyzrel spoza rohu a ja som ho nasledovala.
Bolo to už niečo vyše hodiny odvtedy, čo Will s Claire prišli k nám domov a my sme sa pochopiteľne tvárili, že tu nie sme a z diaľky ich sledovali. Na tom by ešte nebolo nič zlé, lenže Claire, aj napriek tomu, že sa ešte donedávna snažil zabrániť ich stretnutiu, vlastne pozval Marcus a všetko pripravil tak, aby sa Will o ničom nedozvedel. A keďže Will bol až príliš odhadnuteľný, nepriznal Claire, že o ničom nevie, presne tak ako Marcus predpokladal.
Marcus sa opäť vrátil na miesto, odkiaľ ho nemohlo byť vidieť, takže som sa rozhodla pokračovať vo svojich otázkach.
„Neviem či si práve ty ten správny človek, ktorý by sa mal snažiť dávať niekoho dokopy... Nespomínaš si, ako to dopadlo minule?"
„Podľa mňa to dopadlo celkom dobre. Byť kamarátmi je predsa vždy lepšie, než sa úplne ignorovať," poznamenal, akoby to nebol práve on, kvôli ktorému som skoro začala nenávidieť Nicka.
No predsa mal v niečom pravdu. Hoci som si ešte stále nebola istá, čo presne je medzi mnou a Nickom, bola som rada, že som sa vtedy rozhodla mu odpustiť a dať druhú šancu.
„Súhlasím s Marcusom," ozval sa tesne za mnou Nickov hlas a ja som sa strhla. Rukou som pri tom zavadila o vázu s kvetmi, ktorá bola položená na kuchynskom stole, a tá s hlasným buchnutím dopadla na zem.
Skôr než som si stihla uvedomiť, čo sa vlastne stalo, do kuchyne už vchádzal Will, ktorý to nepochybne začul a prišiel zistiť, čo ten hluk spôsobilo.
„Myslel som si, že v tom máš prsty ty," povedal s pohľadom upretým na Marcusa. Zrejme chcel svojmu bratovi ešte viac vynadať, no našťastie ho prerušila Claire.
„Veď to určite nemyslel zle... Čo keby sme šli teraz von a doriešili to potom? O chvíľu je predsa polnoc, tak aby sme nezmeškali ohňostroje," povedala a ťahala Willa smerom ku dverám do záhrady. Predtým než obaja vyšli von sa ešte na okamih otočila a sprisahanecky na Marcusa žmurkla.
„Neviem, ako je to možné, ale to dievča mi začína byť čoraz viac sympatické," poznamenal Marcus s úsmevom a pomalým krokom sa vybral za nimi do záhrady.
„Ideš aj ty?" spýtal sa ma Nick, no ja som pokrútila hlavou. Stále som si pamätala, ako som strávila tento deň pred rokom. Musela som odísť od všetkého, čo som poznala a začať odznovu práve tu, v Londýne. Práve dnes som si tak ako na Vianoce uvedomovala, čo všetko som pred vyše rokom stratila. No na druhú stranu, niečo som aj našla...
Pozrela som sa Nickovi do očí a ten sa jemne usmial, akoby mi tým chcel aspoň trochu zlepšiť náladu. Prešiel niekoľko krokov, ktoré nás od seba delili a zastal s tvárou len niekoľko centimetrov od tej mojej.
„Už nie si na to všetko sama, Emily. Ale... ty to predsa vieš," zašepkal a spojil jeho pery s tými mojimi. Kedysi by som mu to možno nedovolila, no teraz som si užívala ten okamih, dúfajúc, že sa nikdy neskončí.
Pretože Nick mal vlastne pravdu. Už som nebol tým dievčaťom, ktoré tu bolo stratené a muselo sa o seba postarať samo. Už som tu našla ľudí, s ktorými si rozumiem a naučila sa im dôverovať.
Okrem toho som sa však naučila to najpodstatnejšie. Vedela som totiž, že aj keď by som bola na dne a všetci by ma opustili, Nick by tu bol vždy pre mňa. Pretože Nick bol mojím ozajstným priateľom.
Mojím priateľom z Londýna.
-Koniec-
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
