LionMike: Ahoj :)
DarlingLily: Ahoj...
LionMike: Kto si?
DarlingLily: A... kto si ty?
LionMike: Pýtal som sa prvý.
DarlingLily: No tak aj prvý odpovedz!
LionMike: Tak na to zabudni!
DarlingLily: Smola, ja mám totiž dobrú pamäť...
LionMike: A funguje tá pamäť aj na dátumy?
DarlingLily: Prečo?
LionMike: A vieš, čo za deň je o tri týždne?
DarlingLily: Áno, viem... Vianoce :(
LionMike: A ty sa netešíš? To čo si za človeka...
DarlingLily: Ale áno, teším sa...
LionMike: Ešte že tak!
Nevedel to, no v skutočnosti mal pravdu. Ja som sa totiž naozaj netešila na Vianoce. Odo dňa, keď zomreli moji rodičia už prešiel takmer rok, no stále som mala pocit, akoby to bolo včera. A Vianoce bez nich... To bolo niečo, čo som si jednoducho nedokázala predstaviť. Lenže raz to prísť muselo.
Musela som sa s tým zmieriť. Musela som sa naučiť žiť s vedomím, že sa už nikdy nezobudím na hukot auta, ktorým môj otec skoro ráno odchádza do práce, alebo na mamino tiché pospevovanie, keď nám robí raňajky... Už nikdy.
Strčila som si mobil do vrecka a ešte raz sa rozhliadla po svojej novej izbe. Bola zariadená takmer tak isto ako tá stará, čo ma na jednu stranu upokojovalo, no na druhú som si pri tom vždy uvedomila, že je to hádam jediná vec, ktorá sa nezmenila. Teta Sarah totiž trvala na tom, že jej dom je dosť veľký pre všetkých a prisťahovala sem celú moju izbu ešte aj s obývačkou. Zabralo to síce skoro celé poschodie, ale jej to zrejme nevadilo.
Zhlboka som sa nadýchla, zobrala si batoh a zbehla po schodoch dole. Už tak som si bola istá, že do školy prídem neskoro ako vždy. Ale skúsiť som to musela.
Viem, že je už dávno po Vianociach, ale keď som to začala vymýšľať tak ešte nebolo :)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
