Od vtedy, čo po mňa mali prísť Marcusovi rodičia, už prešlo viac ako hodina, no stále to nevyzeralo, že by sa mali každú chvíľu objaviť.
Chcela som to mať všetko čo najrýchlejšie za sebou, no Marcus, nech už mal v pláne čokoľvek, to či už úmyselným alebo neúmyselným odkladaním príchodu len zhoršoval.
Z myšlienok naňho ma vytrhla až melódia, vychádzajúca z môjho mobilu.
OnlyWilly: Marcus je vážne idiot...
Hoci som netušila, aký mal Will na toto tvrdenie dôvod, musela som s ním súhlasiť. Pretože keď už Will povedal o niekom niečo zlé, musel ho ten človek poriadne nahnevať, čo Marcusovi zjavne nerobilo problém.
DarlingLily: A čo také urobil, že ti to konečne došlo? :D
OnlyWilly: Ani sa nepýtaj... Chápeš, zjavil sa tu ešte s nejakým jeho kamarátom asi pred desiatimi minútami s tým, že po teba treba ísť do nemocnice -_-
Už od začiatku som čakala, že sa niečo takéto stane, no napriek tomu som dúfala, že by sa Marcus predsa len aspoň raz mohol zachovať zodpovedne. Zjavne som ho však precenila...
DarlingLily: Typický Marcus -_- Ale aspoň že na to nezabudol úplne :)
OnlyWilly: To je od neho síce milé, lenže problém bol v tom, že rodičia ani netušili, že sa ti niečo stalo! Vrátili sa niekedy o štvrtej ráno a keďže ja som prišiel možno tak o jedenástej v noci a spal som až do teraz, tak som im to ani nemal kedy vysvetliť... Takže si vieš predstaviť, ako moja mama panikárila...
DarlingLily: To teda hej... A z toho vyplýva, že...?
OnlyWilly: Že by sme mali byť už o pár minút tam.
Vložila som si mobil do vrecka a vstala z postele, pripravená odtiaľto čo najskôr zmiznúť.
Svojím spôsobom som bola rada, že odchádzam, hoci som vedela, že sa tým svojich problémov nezbavím. Práve naopak.
O niekoľko minút už do izby vtrhla teta Sarah s Willom v pätách. Len čo ma silno objala, začala sa ma pýtať, ako sa cítim a podobné veci, na ktoré som jej odpovedala s predstieraným úsmevom. Po zdravotnej stránke som sa možno cítila dobre, no vďaka myšlienkam, ktorých som sa nevedela zbaviť, som sa nedokázala príliš tešiť.
Will ma tak isto objal, no od neho to bolo naozaj úprimné a súcitné, keďže aspoň sčasti vedel, ako na tom naozaj som.
Keď som sa ho spýtala, kde je vlastne jeho otec, ktorý sem s nimi neprišiel, povedal, že išiel na políciu, aby zistil, či sa im podarilo prísť na to, kto mi mohol vtedy v noci ublížiť.
Dúfala som síce, že už aspoň niečo zistili, no aj tak som toho útočníka nepovažovala za veľkú hrozbu, keďže moje stretnutie s ním bola zrejme len nešťastná náhoda alebo nepodarený pokus o lúpež. V tej chvíli to bol totiž môj najmenší problém.
Pohľadom som zablúdila ku dverám, v ktorých sa z ničoho nič zjavil Marcus. Zamierila som k nemu, no skôr, než som mu stihla niečo nepekné povedať, vošiel do miestnosti ešte niekto iný.
Dovtedy som si myslela, že to už nikdy neurobím. Že sa mi podarí mu vyhnúť, že sa mu už nikdy nebudem musieť pozrieť do očí alebo s ním prehovoriť. Lenže vďaka Marcusovi som už svoj cieľ nedokázala dosiahnuť.
„Čo tu robí ON?!" skríkla som na Marcusa, ukazujúc prstom priamo na Nicka, ktorý nervózne postával tesne vedľa neho. Nemienila som však čakať na odpoveď. Nevedela som, kam chcem vlastne ísť, no určite som sa mienila dostať čo najďalej od tých dvoch.
Zdvihla som zo zeme svoju tašku s vecami a rozhodnutá odísť som zamierila von. Marcus sa mi však postavil do cesty.
„Nick ti chce iba niečo povedať... Mala by si ho vypočuť, Emily," povedal, no mne bolo už vtedy jasné, že jeho želaniu nevyhoviem.
„Vážne?! A prečo by som ho mala podľa teba počúvať?! Preto, že nie je schopný mi povedať pravdu? Preto, že si myslí, že mať priateľku a pritom sa snažiť získať si iné dievča je v poriadku? Alebo preto, že na svoje hlúpe pretvárky zneužíva ľudí, ktorí za nič nemôžu?!" V mojom hlase bolo nepochybne cítiť hnev. Chcela som sa ovládať, no napriek všetkej snahe sa mi to nedarilo.
Nečakajúc na ich reakciu som sa prešmykla okolo Marcusa a rozbehla sa chodbou preč. Odrazu však za mnou Marcus zakričal niečo, čo ma prinútilo zastať.
„Tou poslednou vetou si myslela Mikea?"
Naozaj som chcela už konečne odísť, ale vedela som, že nesmiem premrhať príležitosť sa o ňom niečo dozvedieť. Bolo dosť možné, že je to moja posledná šanca.
Napriek nutkaniu sa odtiaľto čo najrýchlejšie vzdialiť, som sa otočila a dúfajúc, že mi povedia niečo užitočné, som si ich premerala pohľadom.
„To je vlastne to, čo som ti chcel povedať... už dávno..." začal Nick, no namiesto toho, aby pokračoval, vytiahol z vrecka mobil a niečo doňho napísal.
Vedela som, čo bude nasledovať, no niekde v kútiku duše som ešte stále dúfala, že sa mýlim. Nechcela som, aby sa splnilo to, čo som čakala. Nechcela som, aby to, čo si myslím, bola naozaj pravda. Také šťastie som však nemala.
Ozvala sa povedomá melódia a ja som vybrala svoj mobil a pozrela si správu, hoci som už tušila, čo uvidím.
LionMike: Ja som Mike.
Po dlhom čase som tu opäť s novou časťou :)
Kto z vás tipoval, že Mike je Nick? (zatiaľ viem len o Turbolienka a zaba_s_pancierom , ktoré sa ma na to priamo pýtali :D) A aké iné tipy ste keďtak mali? Alebo ste vôbec netušili, kto by to mohol byť? :)
Budem rada, ak mi odpoveď napíšete do komentára, aby som vedela, nakoľko to bolo predvídateľné ;)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
