My friend from London (texting)

22. 12. 2015 (2)

Nepredpokladala som, že by mi Nick hneď odpísal, a tak som opäť zdvihla zrak od svojho mobilu a sústredila sa na Claire, ktorá ešte stále nervózne postávala pri dverách.

Na jednu stranu som mala chuť ju poslať preč, aby som si mohla všetko poriadne premyslieť, no na druhú som potrebovala odpovede, ktoré mi mohla dať jedine ona, Nick alebo Marcus. A keďže Nicka som mala šancu stretnúť až za nejaký čas a na Marcusa som bola nahnevaná, bez ohľadu na to, ako veľmi bol do tohto celého zapletený, zdalo sa mi vhodné zistiť od Claire čo najviac.

„Nechceš si sadnúť?" spýtala som sa po chvíli premýšľania, keďže som si uvedomila, že toto bude zrejme na dlhšie.

„Nie, nechce. Vlastne by som povedal, že už je na odchode..." ozval sa z chodby možno až príliš známy hlas. O niekoľko sekúnd k nám do izby vtrhol Marcus a kým stihla ktorákoľvek z nás niečo namietnuť, chytil Claire za ruku a viedol ju von na chodbu.

Nech som sa akokoľvek snažila, jeho správanie som jednoducho nedokázala pochopiť. Čo mu to zas napadlo? To mu tak vadí, že mi chcela Claire zrejme povedať pravdu? Alebo o čo mu teda vlastne ide?

Vstala som z postele, no skôr, než som stihla vôbec vyjsť za nimi, sa Marcus vrátil a zabuchol za sebou dvere, takže som nemohla Claire dobehnúť. Dúfala som, že sa mi chystá aspoň vysvetliť, čo sa to deje, keďže tu zostal a nezmizol spolu s ňou. A na moje prekvapenie som sa nemýlila.

„Možno si na to už prišla a možno nie, ale ja len jednoducho nechcem, aby sa stretli," povedal, akoby tým všetko vyjasnil, no v skutočnosti som v tom mala ešte väčší zmätok, ako predtým.

„Kto sa nemá stretnúť s kým?" spýtala som sa nechápavo.

„Predsa Will a Claire," povedal, akoby to bola úplná samozrejmosť a ja som to mala už dávno vedieť. V skutočnosti som však bola dosť mimo, hoci niektoré veci mi postupne začínali dochádzať.

„Takže ty mi chceš tvrdiť, že... Že Will nemá vedieť, že má s týmto všetkým Claire niečo spoločné?" začala som a kým som stihla svoju myšlienku dokončiť, Marcus to urobil za mňa.

„...a Claire zas nemá vedieť, že s tým má niečo spoločné Will. Teda, ona vlastne ani nevie, že sme jeho príbuzní, takže o to je to jednoduchšie... A skôr, než sa spýtaš, prečo to vlastne riešim, tak ti rovno odpoviem. Možno som to pokazil, keď som sa ťa snažil dať dokopy s Nickom, ale rozhodne nechcem, aby si to odniesol ešte aj Will."

Marcus mal v podstate pravdu. Bohvie, čo by sa stalo, keby Will zistil, že je do toho Claire zapletená. Vedel predsa o tom, ako mi Nick ublížil, a keby sa nejako dozvedel, že ona je jeho sestra a v podstate mu pomáhala...

Tichú melódiu, ktorá vychádzala z môjho mobilu by som nebyť Marcusa, ktorý ma na ňu upozornil, ani nepostrehla. Takmer okamžite som ho zobrala a pokúšajúc sa aspoň na chvíľu zbaviť všetkých myšlienok na Willa a Claire, som si prečítala správu, ktorá mi prišla.

LionMike: Stretneme sa zajtra desať minút po konci tréningu pri bazéne.

V podstate mi ani nedal na výber. Pôvodne som očakávala, že sa aspoň nejako dohodneme, nie že mi proste oznámi miesto a čas, a ja tam budem musieť jednoducho bez námietok prísť. Toto by mi Mike rozhodne neurobil...

Lenže toto už predsa nebol Mike. Možno mi písal z toho istého účtu, no už nikdy by som ho nebola schopná brať tak, ako predtým. Pretože všetko, čo som si o ňom myslela, mohla byť len ilúzia... Ale práve preto som sa s ním potrebovala stretnúť. Pretože som sa chcela presvedčiť o tom, že sú moje predpoklady správne.

DarlingLily: Ok.

„Marcus! Si tu?" ozval sa zdola Willov hlas, čo ma dosť prekvapilo, keďže som ani nepostrehla, kedy prišiel domov. Marcusovi sa to však zrejme nezdalo divné, keďže len otvoril dvere a chystal sa ísť zistiť, čo od neho jeho brat chce.

Uvedomila som si však, že nech už prišiel kedykoľvek, Marcus zjavne stihol odviesť Claire na poslednú chvíľu. Pýtať sa ho na to bolo však zbytočné, keďže som predpokladala, že sa bude tváriť, akoby sme sa pred chvíľou vôbec nerozprávali.

Rozhodla som sa teda čakať, kedy sa za ním konečne zabuchnú dvere, no na moje prekvapenie v nich ešte na chvíľu zastal.

„Keď sa s ním stretneš," povedal a mne bolo hneď jasné, že myslí Nicka, „uvedom si, za čo všetko mu vďačíš. Bez neho by si tu už zrejme nebola."

Pokúšala som sa si vybaviť, kedy mi už len on mohol nejako pomôcť alebo nebodaj zachrániť život, no nedokázala som si na nič také spomenúť.

Marcus si to zjavne všimol a akoby mimochodom poznamenal: „Vtedy keď bol niekto tu v dome a ty si si s ním písala, myslela si si, že som dole ja. Lenže ja som bol vtedy s ním. Spomeň si na to, keď sa budeš rozhodovať, čo mu povieš, pretože... Nemôžeš vedieť, čo by sa stalo, keby ma vtedy v noci nepresvedčil, aby sme za tebou radšej zašli."

Bez ďalších zbytočných slov za sebou zavrel dvere a nechal ma premýšľať. Musela som myslieť na to všetko, čo Nick spôsobil, či už dobré alebo zlé. A tak isto som vedela, že sa musím rozhodnúť, ako to bude medzi nami ďalej. A to všetko najneskôr do nášho zajtrajšieho stretnutia.

Po sto rokoch som tu opäť s novou časťou :) 

Viem, že mnohým z vás pravdepodobne chýba ten "texting", ktorý sa v posledných častiach takmer vôbec nevyskytuje, no príbeh sa chýli ku koncu a ja musím vyriešiť a objasniť v podstate všetko, čo som v tomto príbehu kedy začala alebo aspoň naznačila... Preto budú zvyšné (s najväčšou pravdepodobnosťou už len štyri) kapitoly hlavne takéto... Áno, uvedomujem si, že čo sa týka pomeru textingovej časti a normálnej časti v kapitole, tak je tento príbeh absolutne nevyvážený, no časom (a po opravách, ktoré po dokončení plánujem) sa pokúsim to zlepšiť :D

Zároveň by som vás chcela upozorniť, že som zverejnila nový príbeh s názvom Stávka, takže kto by mal záujem si ho môže pozrieť a prípadne mi napísať svoj názor ;) Zrejme sa mu začnem naplno venovať až keď dokončím tento, ale je dosť možné, že k nemu pribudnú nejaké časti aj predtým :D