Z pohľadu Nicka
(áno, zastávam názor, že zmena pohľadu v príbehu nie je vôbec dobrý nápad, no sem sa mi to jednoducho hodilo, takže som si dovolila urobiť výnimku)
„Pôjdete touto ulicou až na koniec, odbočíte doprava a zaručene to neprehliadnete," poradila mi staršia pani, ktorej som sa rozhodol spýtať na cestu.
V tomto meste som nikdy predtým nebol a v živote by mi nenapadlo, že sa ho niekedy rozhodnem predsa len navštíviť. Prísť sem bolo pomerne jednoduché, no dostať sa presne tam, kam som potreboval, už bolo trochu zložitejšie. No ani to ma nedokázalo zastaviť.
„Ďakujem," zamrmlal som a pokračoval po ulici smerom, ktorý mi pani poradila. Predtým, než aj ona pokračovala vo svojej ceste, sa na mňa ešte nejakú chvíľu začudovane pozerala, no vôbec ma to netrápilo.
Aj sám som vedel, že by som mal byť niekde úplne inde. Tak ako každý rok o takomto čase som mal sedieť doma s rodinou pri vianočnej večeri. Možno už sa čudujú, že tam nie som, možno ma dokonca začali hľadať. Napriek tomu som sa však kvôli tomu nechystal predčasne vrátiť.
Miesto, na ktoré som smeroval, som zbadal už z diaľky. Stovky žiariacich sviečok, ktoré pokrývali veľkú časť neďalekého kopca bolo takmer nemožné prehliadnuť. A ako som čoskoro zistil, nebol som jediný, kto si sem dnes prišiel niekoho pripomenúť.
Pomedzi hroby prechádzalo mnoho postáv a vďaka hustnúcej tme vzbudzovali mnohé z nich dojem, akoby ani neboli z tohto sveta. Kráčal som pomedzi hroby a hoci som sa tomu pokúšal zabrániť, v mysli sa mi zjavovalo čoraz viac výčitiek.
Ako som to mohol dopustiť? Ako som mohol pristúpiť na Marcusov hlúpy plán, aj keď mi už od začiatku bolo jasné, že to nedopadne dobre? A ako je možné, že to zašlo až takto ďaleko?
Nič z toho sa predsa nikdy nemalo stať... Lenže ja som tomu jednoducho nedokázal zabrániť, hoci som mal. A to najhoršie na tom bolo to, že ona mi to už zrejme nikdy neodpustí.
Možno aj preto som za ňou dnes prišiel. Prišiel som požiadať o odpustenie. Napriek tomu som si však bol takmer istý, že je to zbytočné...
No možno to bolo takto naozaj správne. Vždy predsa chcela, aby to bolo tak ako kedysi, aby mohla byť na Vianoce so svojimi rodičmi. A svojím spôsobom sa jej to splnilo.
-cooks- - na túto časť si si mala šetriť moju vraždu :D
DeepRainbow - už ťa očakávam :D
Ale teraz už vážne... predtým, než začnete vyvodzovať akékoľvek závery, počkajte na ďalšiu časť, ktorá bude (dúfam) čo najskôr ;)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
