Ešte raz som sa rozhliadla po prázdnej izbe. Všetko bolo preč. Všetky moje veci, skrine, môj stôl, posteľ, stolička, fotky mňa a mojej rodiny, ktoré sme s otcom len pred pár týždňami zavesili... Po tomto všetkom tu nezostalo ani stopy.
Nič, len nekonečná prázdnota a holé chladné steny, ktoré mi ešte viac pripomínali, ako veľa sa za tak krátky čas zmenilo. Nezostalo tu nič, čo z tohto miesta kedysi robilo útulný domov. Môj domov...
Dvere izby sa prudko otvorili a do vnútra vpochodovala moja teta, očividne nahnevaná, že mi to tak dlho trvá. Blond vlasy po plecia mala zopnuté do drdola a v hrubom zimnom kabáte, ktorý sa na ten okamih, čo sa zdrží vnútri, ani neobťažovala vyzliecť, pôsobila ešte prísnejšie. Nadýchla sa, aby mi mohla niečo povedať, no keď ma zazrela, ako sedím schúlená na parapetnej doske so slzami v očiach, zjavne si to rozmyslela a opäť vydýchla.
„Emily..." oslovila ma opatrne. „Ja viem, že je to ťažké... ale... musíš to zvládnuť. To čo sa stalo, to sa už jednoducho nedá zmeniť... a je mi to ľúto, ale... to, že tu budeš sedieť a plakať ti ich naspäť nevráti..." povedala a sadla si na parapet kúsok odo mňa. Zdvihla ruku a pohladila ma po dlhých hnedých vlasoch, ktoré mi zakrývali takmer celú tvár, keďže som mala sklonenú hlavu. „Bude to dobré, ver mi," zašepkala a objala ma.
„Nie, nebude to dobré!" skríkla som a vytrhla sa z jej náruče. „Čo to nechápeš? Oni sú mŕtvi... Nikdy už to nebude dobré! Pretože nikdy to nebude ako predtým!" dodala som nahnevane. Zdvihla som z podlahy svoj blok a bez toho aby som svojej tete venovala čo i len jediný pohľad, som vybehla na chodbu. „Emily! Prosím..." volala za mnou, lenže ja som ju ignorovala.
Dúfam že sa nová časť páčila :) Budem sa snažiť pridávať každý deň, ale neviem či to budem stíhať... Budem rada ak mi dáte hviezdičku, ale predovšetkým by som vás poprosila o nejaký ten komentár, aby som vedela, čo sa vám páčilo a čo zas naopak nie :)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
