Stála som pri bazéne a obzerala sa okolo seba, no okrem zopár dievčat, ktoré práve mierili do šatne, som nikoho iného nevidela. Dúfala som, že nebudem mať tú česť tu stretnúť nášho trénera, keďže ten by určite hneď chcel vedieť, čo sa mi stalo a vysvetľovať mu to by bolo naozaj nadlho.
DarlingLily: Kde si?
Pochybovala som, že to pomôže, no nič viac som urobiť nedokázala.
Z okolia bazénu odišli už aj poslední ľudia a ja som pomaly prestávala dúfať, že sa tu vôbec niekedy ukáže. Už čoskoro mali plaváreň zatvárať, takže zdržovať sa tu príliš dlho nebol práve najlepší nápad...
Na schodisku k šatniam som začula kroky, no osoba, ktorej patrili, nebol Nick. Bola to Victoria.
„Čo tu chceš?" spýtala som sa jej nervózne, dúfajúc, že Nick sem nedorazí skôr, než ona odíde, keďže som jej naozaj nepotrebovala vysvetľovať, o čo tu vlastne ide.
„Prišla som sa porozprávať," povedala s úsmevom. „A ak čakáš na Nicka," dodala akoby mimochodom, „tak ten dnes nepríde. Veď prečo by mal, keď ani nevie, že sa s ním chceš stretnúť, všakže?"
Zjavne som musela pôsobiť dosť zmätene, keďže Victoria si vzdychla, z vrecka vytiahla nejaký mobil a zamávala ním tak, aby som naň dobre videla. A vtedy som si uvedomila, čo sa to tu vlastne deje.
„Počkať, takže... Ty mi chceš povedať, že ten, kto mi odpísal, si bola.. ty? Ale prečo?!" nedokázala som tomu uveriť. Ona len prikývla, akoby vlastne o nič nešlo, no potom sa jej výraz úplne zmenil. Bolo to niečo ako... hnev.
„Ty sa ešte pýtaš, prečo? Ty dobre vieš, prečo! Pretože si zjavne nepochopila, že on má rád mňa, nie teba! Už dávno som ťa o tom chcela presvedčiť, šla som k tebe domov a..." odrazu sa zarazila, akoby si uvedomila, že povedala niečo, čo nemala. Ale aj ona sama určite vedela, že z tohto sa už nevyhovorí, a tak namiesto toho pokračovala: „ ...no a keď som ťa uvidela, spanikárila som a... ja som ti nechcela ublížiť len proste..."
Urobila krok smerom ku mne a ja som inštinktívne cúvla smerom k bazénu.
Chcela som jej na to niečo povedať, no nevedela som, čo. Mala som jej snáď vysvetliť, že medzi nami nič nie je? Že ho nemám rada a nikdy mať nebudem? A že mi na ňom vôbec nezáleží a môže si s ním robiť, čo chce? Existovalo toľko rôznych vecí, ktoré som jej mohla povedať... No ani jedna z nich nebola pravdivá.
Opäť sa ku mne priblížila a ja som o niekoľko krokov ustúpila. Pri poslednom som sa však pošmykla na kachličkách a tomu, čo nasledovalo, som už nedokázala zabrániť. Inštinktívne som sa zahnala rukami, pokúšajúc sa o niečo zachytiť, no nanešťastie som nič také nenahmatala.
Na celom tele som odrazu pocítila chlad. Voda v bazéne mi presakovala cez oblečenie, ktoré ma čoraz viac ťahalo ku dnu. V tom šoku som sa nedokázala ani pohnúť a aj keby sa mi to nejako podarilo, bola som príliš vyčerpaná. Chcela som sa nadýchnuť, no to, čo mi vniklo do pľúc, rozhodne nebol kyslík. Pred očami sa mi zatmelo a všetko naokolo stíchlo, tak ako vtedy pri Victoriinej návšteve. No predsa len sa tieto dve udalosti niečím líšili...
Nie som si istá, či je ten koniec tak úplne realistický, takže keby ste k nemu mali nejaké pripomienky, rada to nejakým spôsobom upravím ;)
Inak, nezdalo sa vám, že je to s Victoriou trochu klišé? :D Bohužiaľ, toto som mala premyslené už od začiatku a všetko na to nadväzovalo, takže som to proste musela nechať takto :D
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
