Možno si myslel, že je pomerne nenápadný, no mýlil sa. Jeho kroky som začula už z diaľky, hoci som to vôbec nedala najavo.
Prišiel až priamo ku mne a zastal niekoľko krokov za mnou, akoby čakal na moju reakciu, no ja som sa ani nepohla. S pohľadom upretým na hrobe predo mnou som aj naďalej kľačala v snehu, nevnímajúc svet okolo mňa.
Bol to už takmer rok. Takmer rok od vtedy, čo odišli z tohto sveta a tým ma navždy opustili. Chcela som sa s tým zmieriť a opäť žiť bezstarostný život presne tak ako predtým, lenže... jednoducho som to nedokázala. Aj keby som chcela, nikdy by som nemohla zabudnúť, na to všetko, čo nás spájalo a na to prázdne miesto v mojom srdci, ktoré moja teta so strýkom nikdy nezaplnia, hoci by možno chceli.
„Odíď," povedala som dosť hlasno na to, aby som si mohla byť istá, že to počul.
Opäť nastalo ticho, no on ho nakoniec predsa len prerušil:
„Mala by si sa vrátiť domov, Emily. Skôr, než sa o teba budú báť a začnú ťa hľadať..."
„Domov?!" skríkla som, prudko sa postavila a otočila priamo k Nickovi. „Tu je predsa môj domov! Nie tam v Londýne... tam predsa nepatrím..." dodala som už o niečo tichšie a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Stáli sme tam a hľadeli si navzájom do očí. Nevedela som prečo prišiel, nevedela som, prečo sa o mňa vôbec snaží zaujímať, keď vie, že k nemu nič necítim. No niečo v mojom vnútri s touto myšlienkou nesúhlasilo. Veď predsa, ako by to mohol vedieť on, keď to vlastne neviem ani ja sama?
„Ako si ma vlastne našiel? A prečo... prečo si ma vôbec hľadal?" Chcela som sa ho spýtať oveľa viac, no zmohla som sa jedine na tieto dve takmer bezvýznamné otázky.
„Marcus si myslel, že tu budeš, tak som sa o tom chcel presvedčiť. A čo sa týka toho druhého..." nachvíľu sa odmlčal, akoby rozmýšľal či to, čo sa chystá povedať, je naozaj správne. Napokon však pokračoval.
„Len som chcel... chcel som ťa požiadať o odpustenie za to, čo sa stalo. Ja... vážne som to na začiatku nevedel a potom... bál som sa, že ťa stratím, Emily. Vieš predsa, že pre mňa veľa znamenáš a myslel som si, že bude lepšie, ak sa nedozvieš pravdu. Lenže to bola zrejme chyba."
Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Mala som mu odpustiť alebo nie?
Na jednu stranu som bola nahnevaná a predovšetkým smutná, kvôli tomu, čo spravil a ako mi klamal, no na druhú som vedela, že môj život bez neho nebude o nič lepší. Skôr naopak.
A vtedy som sa rozhodla. Už som dlhšie nedokázala váhať, už som nedokázala do nekonečne premýšľať nad tým, čo je správne a čo nie. Koniec koncov, aj on si predsa zaslúžil už konečne spoznať môj názor, nech už bude akýkoľvek.
Vedela som, že to raz možno oľutujem. Možno si raz spomeniem na tento deň a zamyslím sa nad tým, čo by bolo, keby som si vybrala tú druhú možnosť. No bolo už neskoro. Už som sa rozhodla a svoje rozhodnutie som nehodlala zmeniť. Už mi len zostávalo sa oň podeliť s ním.
Do konca nám už zostáva len jedna časť a, čo je najlepšie, už ju mám dokonca aj napísanú, takže na ňu nebudete čakať sto rokov, tak ako na všetky ostatné ;) Aj s poďakovaním ju zverejním buď dneska večer, alebo zajtra ;)
A moja (v tomto príbehu už zrejme posledná) otázka: Ako si myslíte, že sa Emily rozhodla? :)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
