Aj napriek všetkej snahe sa mi do očí hrnuli slzy. „Neplač, Emily, neplač... Musíš im ukázať, že si silná... musíš..." prehovárala som samu seba šeptom, no ani to mi nedokázalo v tejto chvíli pomôcť. Nebola som schopná myslieť na nič iné, len na to, že odchádzam... A už nikdy sa nebudem môcť vrátiť...
Zobrala som do ruky ceruzku a z batohu vytiahla svoj blok. Dúfala som, že sa mi podarí nejako odreagovať, ak si niečo nakreslím, no ruky sa mi príliš triasli na to, aby som bola schopná urobiť čo i len jedinú rovnú čiaru. Cez slzy som aj tak takmer nič nevidela, takže mi to mohlo byť jedno. Zahnala som sa a z celej sily som hodila blok o stenu oproti mne.
„Emily!" ozval sa zdola milý, no napriek tomu dosť prísny hlas mojej tety Sarah, „musíme vyraziť miláčik, inak to do Londýna do tmy nestihneme!"
To je od nej milé... Lenže čo ak nechcem, aby sme to stihli? Čo ak vôbec nechcem ísť do toho prekliateho mesta? Čo ak chcem zostať tu? Tu, kde som doma? Ja som o to predsa nestála, mňa sa nikto nepýtal... Pretože mňa sa nikdy nikto nepýta...
Je tu nový rok a s ním aj môj prvý príbeh. Zo začiatku bude viac normálnych častí, ale neskôr už bude hlavne texting. Tak snáď sa aspoň niekomu zapáči :)
YOU ARE READING
My friend from London (texting)
Teen Fiction„Niekde na internete som nedávno čítala, že ak niekto napíše nejakému úplne náhodnému človeku, šanca, že sa poznajú osobne, je tak jedna k miliónu. Ale čo ak predsa? Čo ak som práve ja tá miliónta? Alebo čo ak to, že mi napísal, nebola len náhoda?" ...
