Time Out ||z.malik au✔

21. Chapter

Alina

Sedím na zadnom sedadle Niallovho auta spolu s Laylou, drží ma v objatí a nechápavo hľadí na moju uplakanú tvár. Snažím sa zotierať príval sĺz, no vždy ich nahradia nové a nové.

,,Čo sa stalo, Alina?" Laylin hlas udrie do mojich uší, no ja aj naďalej mlčím a opriem sa o jej rameno, ktoré je blízko mojej hlavy.

,,Neplač," Layla sa ma zo všetkých síl snaží upokojiť, no nedarí sa jej to, keďže z mojich pier stále vychádzajú vzlyky.

,,Neveril mi, on mi neveril," hovorím, hoc viem, že Layla nemôže vedieť, o čom rozprávam.

,,Povedz mi, čo sa stalo, prosím," povie a vyhľadáva Niallov pohľad.

,,Myslel si, že mám niečo s Axelom," šepnem, vediac, že môj hlas je skoro nezrozumiteľný.

,,Pane Bože, kto? Zayn?" Pýta sa a jej oči sa stretnú s tými mojimi.

Len prikyvujem, keďže je pre mňa v tejto chvíli priam nemožné hovoriť bez toho, aby sa môj hlas netriasol.

,,Prečo?" Tentokrát pokladá otázku Niall, čo ma vyvedie z miery.

,,Videl Axela, ako ma drží okolo pliec," šepnem a som prekvapená z toho, že môj hlas sa na konci vety neláme.

Niall sa mračí a v jeho očiach sa odráža nechápavosť, ktorú sa nesnaží zakryť.

,,To kvôli tomu si myslel, že s ním niečo máš?" Layla skoro skríkne, no na konci vety svoj hlas znižuje. ,,Buď je psychicky chorý, alebo až prehnane žiarlivý," prižmúri oči, dívajúc sa na moju tvár, po ktorej kĺžu slzy.

,,To druhé," s istotou v hlase prehovorím, otáčajúc hlavu smerom k oknu, a tým preruším očný kontakt s Laylou.

,,V tom prípade by si mu mala asi odpustiť," nesmelým hlasom povie Niall. Krútim hlavou nad jeho slovami, keďže si nie som istá tým, čo mám robiť.

,,On na mňa kričal. Pochyboval o tom, čo k nemu cítim a dokonca ma od seba odháňal. Bolelo to, myslela som, že sa v tej chvíli rozpadnem, no on aj napriek tomu, že videl v mojich očiach bolesť neprikladal jej žiadnu pozornosť," vzlyknem, spomínajúc na to, ako sa odo mňa vzďaľovalo jeho telo a na to, ako chladne znel jeho hlas.

***

Moje telo leží na posteli pokrytej miliónmi kapesníkov.

Očami brázdim po priestore izby a keď zazriem na stolíku mobil, ktorý už niekoľko hodín vibruje, môj žalúdok sa zovrie. Displej môjho mobilu stále ukazuje to isté meno. Zayn.

Trasúcimi rukami sa poň natiahnem a prijmem hovor.

,,Alina? Konečne si to zdvihla," šepká zachrípnutým hlasom, akoby celé hodiny plakal. ,,Chýbaš mi," dodá a jeho hlas sa láme, čo vytvorí v mojich očiach slzy.

,,Alina, prosím, povedz niečo," naliehavo hovorí a v jeho hlase je nádej, ktorá na konci vety vyprchá.

,,Neviem, čo povedať," vzlyknem, keďže nedokážem zahnať ten bodavý pocit, ktorý som cítila, keď ma od seba odstrkoval.

,,Neplač, prosím, nie kvôli mne," hoc hovorí, aby som neplakala, jeho hlas sa trasie, akoby mal každú chvíľu začať plakať.

,,Snažím sa, ale vždy, keď zavriem oči, vidím pred nimi ten tvoj postoj voči mne. Postoj, ktorý hovorí, že som pre teba odpad," uchechtnem sa, zotierajúc si zo svojej tváre slzy.

,,Žiarlil som, to je všetko, áno? Len som sa bál, že o teba prídem, že už so mnou nebudeš chcieť byť. A ty dobre vieš, že by som to nezvládol. Milujem ťa. Skurvene moc ťa milujem."