Time Out ||z.malik au✔

60.Chapter

Alina

Moje chodidlá sa pohybujú pomalým tempom, keď kráčam z letiska. Snažím sa pozorovať každého človeka, ktorý okolo mňa prechádza, v snahe nájsť svoju tetu. Jej tvár však ani po hodnej chvíli nenájdem, na čo si zúfalo povzdychnem. Vo chvíli, keď moje dlane nahmatajú v zadnom vrecku mojich džínsov mobil, sa niekto dotkne môjho ramena. Strasiem sa a okamžite sa otáčam dozadu, aby som sa mohla stretnúť s tvárou človeka, ktorý sa ma dotkol.

Vydýchnem všetok vzduch nahromadený v mojich pľúcach, keď sa stretnem s tvárou mojej tety.

,,Alina," radostne zvýskne a jej ruky sa obmotajú okolo môjho krku tak pevne, že mám problém dýchať. ,,Neverím, že tu naozaj si," stále výska, čím si vyslúži pozornosť okoloidúcich ľudí.

Snažím sa vytvoriť na svojich perách úprimný úsmev, no namiesto toho začnem plakať. ,,Och, zlatíčko, je mi to tak strašne ľúto. Všetko sa vyrieši, uvidíš, možno si nájdeš ešte lepšieho chlapca než je on," jej slovami sa ma snaží povzbudiť, no namiesto toho menia môj plač na hysterický.

,,Nikto nie je lepší než on," hlasno vzlyknem, čím vyvolám u ľudí pozornosť tentokrát ja. Otáčajú sa na moju maličkosť, niektorí sa na mňa dívajú s ľútosťou v očiach a niektorí nado mnou prevracajú oči, značiac mi tým, že ich môj plač obťažuje.

Cintia, čo je meno mojej tety, mlčí a len ma zviera vo svojom náručí, snažiac sa ma upokojiť, čo sa jej nakoniec podarí.

Neuvedomujem si, čo sa okolo mňa deje, vnímam len tú ostrú bolesť, ničiacu všetko, čo bolo kedysi v mojich očiach pekné.

,,Poď, Aiden nás už čaká v aute," povie opatrným tónom hlasu, ťahajúc za moju ruku, pričom robí krok vpred. Neviem kam smerujeme, keďže som vo Francúzsku bola naposledy ako malé dieťa. Mohla som mať desať, možno menej, v tom období som sem chodievala skoro každý mesiac. Mala som tu obľúbené miesta a veľa kamarátov, no hlavne Aidena. V tej dobe bol pre mňa Aiden všetko, bol niekto, komu som povedala všetky moje tajomstvá či želania. No neskôr sa puto medzi nami roztrhlo a nakoniec sme si volávali len cez Vianoce alebo narodeniny, aby sme si popriali všetko dobré. Niekedy k nám prišiel, no počet návštev, ktorými obdaril moju rodinu, bol mizivý.

Zhlboka sa nadýchnem a hoc sa snažím zo všetkých svojich síl zmazať tvár Zayna z mojej mysle, nejde to. Jeho tvár je do mojej mysle doslovne vrytá a vždy, keď zatvorím oči, tak ho vidím. Vidím jeho úsmev či oči, olemované hriešne dlhými mihalnicami, ktoré by som mohla prirovnať k tej najkrajšej veci na zemi.

,,Alina, si v poriadku?" otázka Cintie ma núti venovať jej všetku moju pozornosť a v tej chvíli si uvedomím, že stojím pred luxusne vyzerajúcim autom, ktorého značka mi je neznáma.

,,Och, samozrejme, len som sa zamyslená," smutne sa pousmejem a svoju pozornosť z jej postavy premiestňujem na Aidena, opierajúceho sa o kapotu auta. Jeho slnečné okuliare mu dodávajú na kráse a hoc ma na sebe obyčajné čierne tričko a čierne džínsy, môžem si všimnúť, ako si ho dievčatá v mojom veku obzerajú.

,,Vyrástla si," obzerá si moju maličkosť a na jeho perách svieti pobavený úškrn, nútiaci ma cítiť sa nervózne.

,,Aj ty," tiež sa ho snažím obdariť úškrnom, no nakoniec sa moje pery zvinú len do nejakej bolestnej grimasy, značiacej mu, že nie som úplne v poriadku. Nestačím si ani uvedomiť, čo sa deje, a ocitám sa v jeho objatí. Jeho svalnaté paže sa omotajú okolo môjho pásu a upokojujúco mi prechádza rukou po mojom chrbte.

,,Chýbala si mi," šepne tichým hlasom, znejúcim tak chrapľavo, na čo nie som zvyknutá, keďže ešte prednedávnom znel detsky.

Snažím sa udržať všetky slzy v mojich očiach a tentokrát sa mi to prekvapivo aj podarí. Opätujem mu objatie a nasiaknem jeho vôňu, udierajúcu do mojich zmyslov.