Time Out ||z.malik au✔

27.Chapter

Alina

,,Zayn," vydýchnem, keď sa po troch pípnutiach ozve.

,,Čo sa deje, Alina?" Jeho hlas je zrazu vysoký a môžem z neho rozoznať, že sa o mňa bojí. Privriem očné viečka k sebe, chystajúc sa mu odpovedať.

,,J-a..," vzlyknem niekoľkokrát za sebou aj napriek tomu, že nechcem, nedokážem to ovládať.

,,Alina, prosím, hovor," jeho hlas znie vystrašene, čo ma donúti usmiať sa aj napriek tomu, že pre situáciu, v ktorej sa nachádzam, to nie je vhodné.

,,O-na, ud-rela ma," koktám a moje slová skoro nepočuť vďaka vzlykom, vychádzajúcim z mojich pier.

,,Kto? Audrey?"

,,Ni-e..," nedokážem dopovedať to, čo som plánovala, a tak Zayn nahlas vydýchne.

,,Hneď som pri tebe, áno? Všetko bude dobré," snaží sa ma upokojiť, no ako náhle ukončí hovor, začnem naplno plakať.

Prejdem si rukou po mojom načervenavom líci a silno k sebe zatlačím viečka.

Počujem kroky, keďže okrem nich je v mojom okolí ticho, môžem ich vnímať až príliš jasne.

,,Alina, otvor mi, prosím, dvere," ozve sa hlas matky, no ja ostávam ticho.

,,Je mi to ľúto, zlatíčko. Praskli mi nervy, vieš, že nemám rada, keď o Audrey niekto tak hovorí," povie, na čo sa uchechtnem, keďže znova myslí len na Audrey.

,,Odíď, nechcem ťa počúvať. Nezaujíma ma, čo o svojej najdrahšej dcérke Audrey chceš a nechceš počuť," chcem kričať, no môj hlas mi to nedovoľuje, keďže je poznačený plačom.

,,Alina, nebuď ako malá," zúfalo si povzdychne, ako keby ma pred pár minútami neudrela.

,,Vypadni," skríknem a v tejto chvíli zabúdam na to, že ženu, stojacu za dverami, vedúcimi do mojej izby, oslovujem mama.

,,Chovaj sa slušne, som tvoja matka," napomenie ma a jej hlas sa stáva vážnejším.

,,Už nie. Choď si za Audrey a podporuj ju v ponižovaní, ktoré na mne praktikuje už zopár rokov," hovorím dostatočne nahlas a svoju tvár si následne schovám do dlaní.

,,Alina, čo to zase hovoríš?" jej hlas sa trasie, ako keby dúfala, že svoje slová vezmem späť.

,,Choď preč! Čomu na tom nerozumieš?" Tentokrát kričím, naznačujúc jej, že jej prítomnosť mi nerobí dobre.

Znova začne namietať, no ja jej slová prestávam vnímať a staviam sa na nohy, ktoré sa trasú.

Prejdem ku skrini, berúc z nej veci, dávajúc ich do cestovej tašky. Keď zhodnotím, že ich mám dostatočné množstvo, oblečiem si bundu a vychádzam zo svojej izby. Pred dverami stále stojí mama, no ja jej neprikladám žiadnu pozornosť, dokonca sa na ňu ani nepozriem.

,,Kam to ideš, Alina?" Skríkne a tentokrát môžem z jej hlasu rozpoznať, že plače.

Neodpovedám jej, len začnem kráčať dole schodmi, kde stretnem Audrey. Prepichuje ma pohľadom a na jej tvári nevidím ani náznak ľútosti voči mojej osobe.

,,Neopováž sa ísť za Zaynom," povie, obzerajúc si moje rameno, na ktorom visí cestovná taška.

,,Lebo čo?" Zotriem si slzy a nebojácne sa pred ňu postavím.

,,Lebo inak ti zariadim, aby ťa rodičia nenávideli," vysmeje ma a jej slová ma pichnú pri srdci.

,,Si moja sestra, Audrey, uvedomuješ si to?" Šepnem, keďže viem, že by som nedokázala normálne hovoriť.