Time Out ||z.malik au✔

11.Chapter

Alina

Vystupujem z auta a pohľadom kmitám po okolí, ktoré mi je viac než neznáme. Stojím pred veľkou vilou podobnou tej našej, avšak táto sa zdá oveľa väčšia.

Na sucho prehltnem, zvažujúc fakt, že práve stojím pred Zaynovým domom. Nervózne si premeriam pohľadom jeho postavu, stojacu vedľa mňa.

,,Zayn?" Nesmelo vyslovím jeho meno, na čo sa okamžite otáča mojím smerom.

,,Áno?" Nadvihne obočie a jeho ruka sa omotá okolo môjho pásu, začínajúc ma ťahať smerom k vile.

,,Nemyslím si, že je to dobrý nápad," zastavím svoju chôdzu a môj pohľad padá na zem pokrytú kameňmi.

"Čo presne?" Zhryzne si peru a na jeho tvári panuje nespokojnosť, ktorú som ešte nemala možnosť vidieť.

,,Naozaj ma chceš zobrať do tvojho domu? Budú tam tvoji rodičia a myslím si že-," preruší ma tým, že svoj ukazovák prikladá na moje pery, ktoré sa trasú z jeho dotyku.

,,Rodičia nie sú doma. V tom dome budeme len ty a ja," uistí ma, skladajúc ukazovák z mojej pery.

Prikyvujem, keďže blízky styk s jeho osobnosťou ma privádza do rozpakov.

,,Chcel som, aby to bolo jedinečné," šepne a jeho postava sa ocitá za mojím telom, presúvajúcim sa pomalým pohybom vpred.

Cítim teplo obklopujúce môj vnútorný, ale aj vonkajší priestor. Lapám po dychu, no nie je to počuť. Teplo nemizne, ba naopak, zväčšuje sa.

,,Absolútne netuším, čo so mnou chceš robiť," priznám a v mojom hlase sa črtá náznak strachu.

,,Bude sa ti to páčiť. Teda, aspoň dúfam," opatrne prikladá ruky na moje boky, ako keby sa bál, že ho od seba odoženiem. Moje ruky sa stretnú s jeho rukami a tým ho uistím, že je v poriadku to, ako sa ma dotýka.

Jeho hlavu náhle položí do môjho krku, na ktorom môžem cítiť jeho úsmev. Spokojne vydýchnem, keď okrem jeho vône nevnímam nič iné.

Až po hodnej chvíli si uvedomím, že obaja stojíme uprostred cestičky, vedúcej k ich vile.

,,Mám pocit, že ťa poznám celú večnosť," šepne, chytajúc ma za ruku, pokračujúc v ceste, ktorú sme videli pred malou chvíľkou.

Jeho slová ma zarazia, no zároveň potešia, pretože presne tieto isté pocity prevládajú v každej bunke môjho myslenia.

,,Mám to podobne," priznám s úsmevom na perách, tvoriacim sa len kvôli Zaynovmu potešenému výrazu.

,,Milujem, keď ťa moje slová nútia červenať sa," podotkne, pozerajúc sa na moje líca, sfarbené do červeného odtieňa.

,,Nenávidím, keď sa červenám," nespokojne zamrmlem, no Zayn moje slová počuje.

,,Neklam samú seba."

,,Ty sa radšej staraj o to, či niekde nie sú tvoji rodičia," nad predstavou toho, že budem v Zaynovej izbe a vojdú tam jeho rodičia, sa nervózne strasiem.

,,Neboj, nebudú tam," uistí ma a venuje mi jeden pohľad, vďaka ktorému prestávam vnímať.

Ocitám sa pred dverami ich domu, pozorujúc Zayna, ako sa snaží odomknúť dvere.

,,Nesmej sa mi," zavrčí, keďže z mojich pier unikne smiech, kvôli tomu, že už tu hodnú chvíľu zastrkuje do zámku kľúč. ,,Som len nervózny," prizná, otvárajúc dvere, na čo môj smiech utíchne.

Chytám jeho ruku do tej svojej a hoc vnímam jeho radostný pohlaď, zaujímajúci sa o moju tvár, pozorujem zariadenie domu, privádzajúce ma do údivu.