Time Out ||z.malik au✔

58.Chapter

Alina

Prejdem rukami po svojej tvári, unavene si povzdychnem, pričom pár sĺz vyjde z mojich očí. Som neuveriteľne unavená, no nedokážem zaspať.

Pokúšam sa už niekoľko dlhých minút upadnúť do ríše snov, no nejde to. Zúfalo zovriem v prstoch látku od vankúša a znova sa pokúšam zaspať.

Nakoniec to vzdávam a opustím teplo, ktoré mi prinášajú prikrývky.

Vytiahnem si z pod postele kufor a následne ho otvorím, chystajúc sa baliť si veci.

Viem, že je zbabelé, utiecť od Zayna a od tej obrovskej prekážky, ktorú nám do cesty postavil život, no aj napriek tomu sa to chystám urobiť. Utiecť a snažiť sa zabudnúť na tú bolesť pretrvávajúcu v oblastiach môjho srdca.

Hádžem do kufra náhodne oblečenie, ktoré malo miesto v poličkách nachádzajúcich sa v mojej skrini.

Chcem plakať, no som príliš unavená, som unavená zo Zaynovej neprítomnosti.

Zabíja ma to, že necítim jeho dotyky alebo bozky. Ničí ma to, že nepočujem jeho hlas, vyznávajúci mi jeho hlboké city, prechovávané k mojej osobe.

Zavrčím a s hlasným vzlykom padám na kolená, dávajúc si hlavu do dlaní, čím stíšim hlasitosť svojho plaču.

Myslím na jeho úsmev a moje dýchanie sa začína spomaľovať, prestanem plakať, no v tej iste dobe sa otvárajú dvere od mojej izby, stojí v nich Audrey. Jej rozospaté oči sa neustále zatvárajú, no keď zbadá v akom som stave, hneď ku mne pribehne.

Nesnaží sa nič hovoriť, len mi pomáha postaviť sa na nohy, vďačne na ňu pozriem, no na nič iné sa nezmôžem.

Očami behá po kufri ležiacom na mojej posteli, povzdychne si a jej telo sa ocitá vedľa toho môjho.

,,Naozaj chceš odísť?" šepne dívajúc sa pred seba.

,,Myslím, že to bude najlepšie," vydýchnem, zatvárajúc oči, keď si pred nimi predstavím Zaynovu postavu.

Pichá ma pri srdci, keďže viem, že Zaynovi môj odchod ublíži. Viem, že by som mala teraz stáť pri ňom a mať nádej hovoriacu mi, že dieťa, ktoré má byť jeho, nebude jeho. No jediné, čo dokážem, je ignorovať okolitý svet a aj jeho samotného.

,,Si si istá tým, že to bude najlepšie? Čo ak to jeho dieťa nebude a ty sa to ani nedozvieš, pretože tu nebudeš?" jej ospalý hlas udiera do mojich uší a opakuje sa v mojej mysli, privriem očné viečka, pričom si nechcem priznať, že naozaj existuje možnosť, že to dieťa Zaynove nebude. Nechcem si vytvoriť nádej, ktorá ma neskôr zničí, nechcem si myslieť, že o pár týždňov budeme ja a Zayn opäť spolu a už nič nám nebude stáť v našom vzťahu.

,,Nechcem mať falošné nádeje," šepnem, vediac, že môj hlas sa trasie, pretože sa snažím udržať svoje vzlyky.

Zayn

Moja hlava je zaklonená a moje oči sa zaujímajú o biely strop, na ktorom je niekoľko svetiel, udierajúcich mi do očí. V rukách držím kelímok od kávy, myslím, že je to už piaty, no nie som si tým istý. Nervózne prstom prechládzam po etikete, ktorá je na kelímku nalepená, a hneď na to si kelímok prikladám k perám, cítiac v ústach horkú chuť kávy.

,,Myslíš, že už dnes stihnú spraviť tie testy otcovstva?" Jacesove slová upútajú moju pozornosť, no keď si uvedomím ich význam, skrčím obočie.

Hlasno vydýchnem, snažiac sa upokojiť svoj zbesilý tlkot srdca. ,,Pravdepodobne nie," pokrútim hlavou a v mojich očiach, v ktorých bola kedysi radosť, sa teraz nachádza len ľútosť. Jaces si potiahne za končeky svojich blonďavých vlasov, ktoré má sčesané dozadu, a tým mi preukazuje svoje zúfalstvo.

Znova sa vrátim do tej istej polohy ako som bol, no tentokrát sa moje oči nezaujímajú o biely strop, ale zostávajú zatvorené.

,,Bude to znieť asi hrozne, ale nechcem, aby to bolo moje dieťa," poviem tichším hlasom, pretože som neuveriteľne unavený. Je niekoľko minút po druhej hodine ráno a moje telo túži po kľudnom spánku, no namiesto toho, sedí na stoličke v nemocnici.

,,Tiež nechcem, aby to bolo tvoje dieťa," uchechtne sa a jeho hlava sa zakloní presne tak ako moja.

Prechádzajú dlhé minúty, kým sa otvoria dvere od miestnosti, v ktorej Jade rodila. Vychádza z nich sestrička so širokým úsmevom na perách, jej vlasy sú mierne strapaté a hoc by o takomto čase mala vyzerať unavene, nevyzerá tak.

,,Je to dievčatko," radostne zvýskne a hlasný plač dieťaťa sa dostáva do mojich uší. Spoza chrbta sestričky vyjde ešte niekoľko sestričiek a z toho jedna z nich drží dieťa zabalené v nejakej látke.

Jaces sa hneď postaví a môžem v jeho tvári vidieť radosť, no ja hľadím do prázdna, nevenujúc dieťaťu pozornosť, v krku sa mi vytvára tá bolestná hrča, značiaca, že sa mi chce plakať.

Počujem krik dieťaťa a hlasné kroky prechádzajúce okolo mojej sediacej postavy a začínam nepravidelne dýchať, túžiac sa odtiaľto dostať preč. Túžiac utiecť na miesto, kde ma okrem Aliny nebudem nikto môcť nájsť.

Nakoniec všetku bolesť dávam do kúta mojej mysle a staviam sa na nohy, aby som sa mohol pozrieť na dieťa.

Pokožka dieťaťa je bledá, čo by malo nasvedčovať tomu, že dieťa, ktoré drží v rukách sestrička, moje nie je, no bohužiaľ, to nič neznamená, pretože aj pokožka Jade je bledá. Snažím sa vidieť do očí dieťatka, no nedarí sa mi to, keďže hlasno plače a pritom zatvára svoje očné viečka.

Radostne si povzdychnem, keď v nich zbadám modrú farbu, no moja radosť sa hneď stráca, lebo si uvedomím, že každé novorodené dieťa má oči modrej farby.

Ostanem stáť na miestne, uvedomujúc si, že sestrička odchádza aj s dieťaťom, neviem kam šli, hoc som si istý tým, že to sestrička povedala.

Z môjho tranzu ma nakoniec dostane až Jaces. ,,Vyzerá to dobre, nepodobá sa na teba," s úsmevom na perách prednesie a jeho pery sa ocitnú medzi jeho zubami ,ako keby chcel zabrániť radostnému kriku. Hoc by ma mali jeho slová povzbudiť a dať mi nejakú nádej, vyvolávajú vo mne len zmätok.

Nechcem mať predčasnú radosť, pretože viem, že keby to dieťa bolo naozaj moje, tak by som to zvládal ťažšie, takže budem počítať s tým, že som naozaj otec toho dieťaťa.

Jaces kráča do miestnosti, kde sa nachádza Jade, a ja si znova sadnem na stoličku. Zhlboka dýcham, no môj dych sa zadrhne, keď započujem pípanie môjho mobilu, značiace mi, že mi prišla správa.

Niall: Alina zajtra odchádza k tete do Francúzska, neviem ako dlho tam plánuje byť.

Moje dlane sa začnú triasť a jediné, čo v tejto chvíli dokážem robiť, je pozerať sa na bielu stenu nadchádzajúcu sa pred mojou tvárou, pričom si v duchu stále opakujem to, že Alina ma opúšťa.

Viem, že ak budem bez teba, tak moje srdce bude pokryté jazvami, ktoré nikdy nezmiznú.

Korektorka:OlivaSweet