Dad or son? [H.S]

*14*

„Zlatko, môžeš nás počkať v aute prosím?"usmial sa láskavým úsmevom a naklonil sa k môjmu uchu. „Musím Harrymu dohovoriť. Veď vieš, aby sa správal slušne."pošepkal a odtiahol sa. Pohľadom som na malú chvíľu zablúdila k Harrymu, ktorý vyzeral vážne znudene akoby sa ani nikde nechystal ísť.

Mierne som prikývla a na špičkách sa priblížila k jeho uchu. „Nebuď na ňho príliš prísny."šepla som nástojčivým tónom a pri tom ako som sa odtiahla, som mu vtísla bozk na ružové líčko. Ani sa nečudujem jeho farbe, keď vonku strašne fúka a ten chlad, bŕŕ. Vyšla som dvermi do tej zimy, ktorá ihneď pôsobila na moje telo. Ani džínsy a dokonca ani čierna bunda ma neilozovala proti chladu. Rýchlo som prebehla k autu pri bráne a hneď si sadla dozadu.

„Shayla, ahoj."počula som spredu. Bolo to tak nečakané, že som sa mykla a vystrašene sa pozrela na človeka za volantom.

„Toto mi už nerob, Zayn. Na smrť si ma vystrašil."úľavou som si vydýchla a ruku som si pridržiavala na mieste, kde sa nachádza srdce, ktoré mi po tomto adrenalínovom zážitku bilo ako o závod.

„Prepáč,"usmial sa svojím anjelským úsmevom a kľúč strčil do zapaľovania. „Kam to bude, madam?"

„K našim, ale ešte čakáme na Maxa a Harryho."venovala som mu malý úsmev a očkom zavadila na tmavé okno. Ešte stále sa v dome svietilo. Ako vidím, tí dvaja si dávajú nadčas.

„Rodina."všimla som si ako si zťažka povzdýchol. Povzdych, ktorý u ňho nebol zvykom. Vždy bol usmiaty a sršala z jeho nekonečná dobrota, ale teraz jeho úsmev bol zrazu preč a nahradil ho zamyslený bolestný výraz, ktorý ma čudne zabolel pri srdci. Prisunula som sa bližšie k nemu a zboka sa na ňho zadívala.

„A čo ty, Zayn?"priateľský som ho buchla päsťou do ramena, aby som privolala ten jeho úsmev. „Pracuješ u nás stále, rodine iste chýbaš."usmiala som sa a hlavu si položila na opierku spolujazdca. Otočil sa smerom ku mne a ja som teraz v jeho očiach spoznala záblesk smútku. Smútok predsa nebol jeho partia.
„Shayla, nemaj obavy. Iste nikomu nechýbam, ved kto by ťa predsa teraz vystrašil alebo kto by ti rozprával vtipy, hm? Počkaj, myslím, že jeden mám."snažil sa ma zmiasť klamlivým úsmevom, za ktorým sa samozrejme skrývalo čosi viac.

„Povieš mi prečo si zrazu taký smutný?"s miernou zvedavosťou v hlase som sa opýtala. Snáď mi povie, prečo sa jeho oči zrazu naplnili smútkom.

„Nie som, len sa zamýšľam nad vtipom, ktorý by ťa rozosmial."stále ten klamlivý úsmev, no teraz tam je vidieť aj úzkosť. Bože, Zayn, čo sa ti stalo?

„To nehrozí."zasmiala som sa a hlavu nachvíľku otočila na okno. Ešte stále sa svietilo. „Si smutný kvôli rodine? Ja sa môžem porozprávať s Maxom a on ti možno zmení harmonogram."

„Nie o to nejde."potichu zatiahol a očami blúdil po palubnej doske.

„Práve si sa priznal, že si smutný, tak hovor, Zayn. Stalo sa niečo v tvojej rodine?"dívala som sa na ňho z profilu a zistila som, že je asi mladší než som si myslela. Možno som bola veľmi zvedavá, ale keď mu môžem nejak pomocť, tak pomôžem.

„Vlastne ani nie."

„Zayn, povieš mi to konečne?"nedočkavo som rukou poklepkávala po jeho sedadle a hlavou mi prebehlo, že Zayna som tu vlastne videla stále. Aj cez sviatky.

„Ja nemám rodinu."vyletelo z neho a ja som sa trošku zarazila. „Zomreli, všetci. Brat, sestra, otec aj mama. Niekto nám podpálil dom. Mal som nanešťasie šťastie, že som nebol doma."jeho bolestné spomienky zasiahli aj mňa a musela som na seba zanadávať, že som sa vôbec pýtala. Pri pomyslení, že by sa to stalo mne, sa mi skrútil žalúdok a moje srdce trošku podskočilo.