Dad or son? [H.S]

*21*

Harry's POV

Čo to, doriti, robím? Asi som sa načisto pomiatol. Bože, pomôž mi dostať sa z toho.

„Prosím."pozrel sa na mňa prosebným pohľadom a v jeho očiach som videl neuveriteľný strach. Zmeravel som. Nevedel som sa ani pohnúť, a preto som zbraňou mieril na jeho hlavu. Kľačal predomnou ako poddaný a ja som mal v hrsti jeho život. Stačilo len stlačiť spúšť a jeho telo by padlo na tvrdú zem. Prečo to robím? Pýtal som sa sám seba. Otec ma dokázal zmanipulovať a doviesť až k tejto situácií, kde neviem, čo robiť.

„Harry, nemáme na to celý deň."ozval sa hlas môjho otca. Nadvihol som k nemu hlavu a s najväčšou zlosťou som sa na ňhp pozrel. Sledoval ma so založenými rukami a videl som mu v očiach, ako o mne pochubuje. Pochyboval som aj ja sám, či dokážem niekoho zabiť, a preto som len pevne držal zbraň.
„Ja..ja neviem, či to dokážem."povedal som roztraseným hlasom. Svedomie ma nepustilo. Nechcel som si pozvyšok života vyčítať, že som vzal život človeku, ktorý mal rodinu a teraz za ním bude smútiť. Alebo by som si to nevyčítal a stal by sa zo mňa nemilosrdný zabijak?

„Si môj syn, tak sa pozviechaj a zabi ho už konečne!"zvýšil na mňa hlas. Pozrel som sa na toho úbohého muža, ktorý mal slzy na krajíčku. „Alebo si zbabelý ako svoja matka?"

„Buď ticho! Mám zbraň! Nekoleduj si o guľku v hlave ty namiesto neho!"zlostne som skríkol a zaťal sánku.

„Si zbabelec, Harry! Môj syn by nikdy neváhal."pokrútil hlavou a ja som mal chuť zastreliť ho rovno medzi oči. Len on ma vedel vyprovokovať do nepríčetnosti. „Zabiješ ho alebo to za teba urobím ja?"

Neodpovedal som, len som pevne zvieral zbraň a zvažoval možnosti. Ak ho nezabijem, zabije ho otec, ak ho zabije otec, budem zbabelec, ale ak zabijem otca, bude pokoj.

„Hanbím sa za teba, Harry! Ty nie si môj syn! Nie si ako ja! Si slaboch!"Ruku, v ktorej som zvieral zbraň som napokon nechal padnúť k telu a otočil sa smerom k otcovi. Ten jeho pohrdavý úsmev...no mal som dosť. Môj hnev nadobudol obrovskú veľkosť a zbraň som pomaly dvíhal do úrovni jeho hlavy.

„Nikdy nebudem ako ty!"zavrčal som na plné hrdlo a stačil spúšť.

Shayla's POV

„Veľmi som sa o teba bála a stále mám o teba strach."predniesla mama uboleným hlasom a zťažka si povzdýchla.

„Ale mne je fajn."usmiala som sa a časopis, ktorý ma prestal zaujímať po prvej strane, som položila na nočný stolík. „Nemusíš sa o mňa báť. Som v najlepšom poriadku a síce Max v poslednom čase veľa pracuje, je mi ochranou, aj keď nie je doma."

„Bojím sa o teba hlavne, keď si s ním."Nechcela som sa s ňou znova hádať, a preto som nad tým len prevrátila oči.

„Vieš, čo mi behá hlavou?"opýtala som sa a oprela sa o čelo postele. Mobil ležal pri mne na posteli s hlasitým odposluchom a na obrazovke svietila spoločna fotka s mamou. Mala som tam asi pätnásť, strojček na zuboch a velikánsky úsmev. Objímala som ju okolo krku, zatiaľ čo ona varila v hrnci obed.

„Hm?"

„Čo mal tvoj výstup naposledy znamenať a aká pomsta to mala byť a hlavne za čo."V telefóne zavládlo ticho. Buď premýšľala, alebo vymýšľala dobrú výhovorku. „Mami, si tu?"ozvala som sa po nekonečnom tichu.

„Neriešme to. Poviem ti to inokedy, dobre?"Takže z tohto vyplýva, že obaja mi niečo taja. Povzdýchla som si a chrbticou klesla k vankúšom na posteli.

„Dobre, ale povieš mi to, však?"pre istotu som sa opýtala.

„Áno, poviem."povedala potichu a mne sa zdalo, že som niečo počula.

„Kto to kričí?"opýtala som sa a v kútiku duše som si nechcela pripustiť, že ten krik som počula z domu.

„Nikto, som tu len ja sama."Vstala som z postele a išla sa pozrieť, či niekto kričí vonku, ale vonku nikto nebol, len tma a svietiace pouličné lampy. Znova som niečo počula, bol to krik, ktorý som počula tlmene, ale predsa ho len bolo počuť. „Deje sa niečo?"opýtala sa s miernym strachom v tóne. Pomaly som sa aj ja začínala báť.

„Nie, mami, len musím ísť."Síce ma premáhala panika, ale musela som niečo robiť.

„Si si istá?"opýtala sa s pochybnosťami a oprávnene, pretože sa tu naozaj niečo dialo.

„Len sa o mňa neboj. Čau, mami."Klikla som na červené políčko, a keď som začula znova krik, tentoraz intezívenjší, rozbehla som sa k ďalšiemu oknu, aby som sa naozaj presdvedčila, že vonku naozaj nikto nie je. Všetko by bolo ľahšie, lenže teraz ma premkla väčšia panika. Dlane sa mi začali neuveriteľne potiť z toho tepla, ktoré na mňa pristálo. Nohy sa mi podlamovali, lenže ja som nemala v pláne, sa zložiť k Zemi alebo sa schovať a čakať. To ma ani len nenapadlo. Strach o Maxa a Harryho bol asi to jediné, čo ma v tej chvíli ovládlo. Rozhýbala som si nohy dopredu. Či som chcela, či nie, či som vládala, či nie, musela som niečo robiť. Veľa teórií sa mi v hlave zrodilo, ale ani jednej som nechcela veriť. Vrátim sa po teba, kráska. V hlave mi odzneli jeho zastrašujúce slová a jeho zbraň pri mojej brade. Pri tom pocite, som sa musela uistiť, či niečo nemám náhodou pri brade a našťastie sa tam žiadna zbraň a ani nič podobné nenachádzalo. Na chodbe bola pekelná tma, ktorá môj strach zdvojnásobila. Najprv som sa obzrela, či niekoho neuvidím, ale nikto, len samá tma. Prehĺtla som hrču stachu, zatiaľ čo som kráčala ku schodom. Zadržala som dych a pomaly sa po nich spustila dole. Ako naschvál po každom mojom kroku, schody nechutne zavŕzgali. A zrozvna teraz, keď sa snažím niekoho zachrániť. Práve mi došlo, že by som potrebovala niečo na obranu, ale v tom som počula kroky. Natlačila som sa na stenu, aby ma nikto nevidel. Musela som prehĺtnúť hromadu žlči v mojích ústach. Bolo to počuť až priveľmi nahlas a obávala som sa, či to nebolo počuť aj dole. Znova kroky a už aj tieň. Do skorého videnia, kráska. Jeho slizký tón mi ukradol dych. Bože, čo ak je to nejaký silný chlap? A čo ak je ich viac? Čo ak neochránim Maxa ani Harryho? Čo ak..? Čo ak..? Asi by som sa mala prestsť sama seba pýtať také prosté otázky a konať. Zmizol. Ten tieň zmizol. Keď som sa tam teraz pozrela, nik tam nebol. Urobila som opatrný krok vpred, ale to čo som počula, mi vyrazilo dych. Celé telo mi stuhlo pri pomyslení, že výstrel, ktorý som počula mohol ukončiť život Harryho alebo Maxa. Nechcela som stratiť ani jedného. Na oboch mi záležalo a bola by som schopná sa za nich obetovať. Dopekla, musím konať!! Bolo mi jedno, že som neozbrojená. Bola som schopná v tej chvíli ochrániť svoju rodinu aj vlastnými rukami. Rozbehla som sa smerom, akým som ten výstrel počula, lenže hneď ako som sa dostala dole zo schodov, niekto ma zozadu schmatol okolo pása a omráčil zázračnou gázou na mojích perách.

Ahoj.. Trošku akčnosti by tu nezaškodilo.. Ďakujem za 6 K!! Len prednedávnom som ďakovala za 5K😅😅😆 Ste úžasny 😘

Peace and rolls 🙋