Dad or son? [H.S]

*22*

Otvorila som oči a rýchlim pohybom sa posadila na celkom pohodlnú posteľ. V hrdle som mala žeravý uhlík, ktorý mi ho sťahoval a hrudník sa mi nadvihoval ako o závod. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Poobzerala som sa po okolí a zistila som, že to, čo sa udialo nie je sen.

Tma. Všade tu bola tma, len jeden lúč Slnka, ktorý prechádzal cez strešné okno. Posteľ, na ktorej som ležala zívala starobou, ale aj tak bola pohodlná. Nič viac tu už nebolo, len tma a stará posteľ. Pravdepodobne som na povale, keď som v dome.

Vôbec som netušila, čo mám robiť. Či kričať alebo sedieť a čakať. Nemohla som sa nechať ubíjať tou bezmocnosťou a postavila som sa z postele, aby som si to tu mohla lepšie obzrieť. Uvidela som staré dvere, tak som k ním rýchlim krokom prikráčala a snažila sa ich otvoriť, lenže neúspešne. Nemali ani klúčku. Skúsila som teda inú možnosť. Začala som po nich trieskať a kričať: „Haló!! Pomôžte mi!! Prosím, pomóc!!!!!"

Išla som si hlasivky pretrhnúť, ale nikto nič. Moje výkriky počuli len okolité steny a odrážali ich naspäť ku mne. „Pomóóc!! Pomóóc!!"

Pokúsila som sa kopať do dverí, ale hneď som to oľutovala, kedže som si skoro zlomila nohu. Trieskala som do nich radšej dlaňami až ma štípali, ale nemienila som prestať. Musela som sa presvedčiť, že Max a Harry žijú a že sú v poriadku. Tak veľmi ma mučila predstava, že sa im niečo stalo, že som kričala hlasnejšie: „Pomóóóc!!!"

Po veľmi dlhom kričaní a udieraní do dverí, mi došiel hlas a dlane ma boleli natoľko, že mi samé spadli k telu. „Pomóc."šepla som smerom k dverám s poslednou nádejou. Chcela som byť silná a zvládnuť všetko, ale ako vidím, som slabá a asi nikoho nedokážem ochrániť. Nevedela som, čo mám robiť. Nikdy som nebola v takej strašnej situácií. Zrútila som sa na zem a silno si objala kolená. Ešte stále som verila, že je to sen. Silno som privrela oči a hojdala sa dopredu a dozadu. Aspoň to ma nejak upokojilo.

Minúty plynuli ako voda, i keď som nemala prehľad o čase. Tak veľmi som chcela otvoriť oči a byť v Maxovom objatí. Zomriem tu? Chcela som povedať- nie, lebo som silná, lenže nie som. Nedokázala som samu seba ochrániť. Nedokázala som sa vzoprieť. Nedokázala som zo seba dostať jedno súvislé slovo. Jednoducho som nedokázala nič, iba sa ľutovať. A čo by som teraz dala za to, aby som sa doma nudila a celý deň čakala n Maxa, až príde večer, ľahne si ku mne, dá mi bozk na líce a na čelo, a potom sa zobudím, začnem sa s ním rozprávať až dovtedy, kým nezaspí, dám mu bozk na dobrú noc a spokojne zaspím na jeho hrudi. Kde to som? Čo sa to, dopekla, stalo? Dá mi niekto odpoveď?

V tom som počula kroky. Dosť pomalé, ale hlučné. S rýchle bijúcim srdcom som sa postavila a schovala sa do tej najväčšej tmy, aby som mohla nejak zaútočiť. Zatajila som dych, keď v zámku zaštrngotali kľúče. Kúsla som si do pery, aby mi náhodou neunikol nejaký zvuk, ktorý ma už tlačil v hrdle. Dvere sa pomaly otvárali a ja som bez pohybu stála natlačená na stene, bez dychu a iba s bubnujúcim srdcom. 

„Shayla?"Keď som počula ten známy hlas, vedela som, že som zachránená. Srdce mi vynechalo jeden úder, keď sa moje oči presvedčili, že je naozaj on. Konečne som sa mohla normálne nadýchnuť a vyjsť z tej večnej tmy. Aj keď sa mi nohy podlamovali, rozbehla som sa k nemu a skočila mu do náručia.

„Zayn,"povzdýchla som si so štipkou radosti a odtiahla sa od neho, aby sme mohli, čo najrýchlejšie ujsť. „Mali by sme ísť Zayn, lebo nás tu nájdu."povedala som a chytila som ho za ruku, ale ani sa nepohol. „Poď Zayn, musím ísť. Nechcem, aby nám ublížili, tak poď."potiahla som ho za rukáv saka, ale nešiel. Zrak upieral do podlahy a jeho tvár mala zvláštny výraz. Nechcela som si nič zlé pripustiť a ani predbiehať, preto som sa postavila pred neho a nadviazala s ním očný kontakt.