Dad or son? [H.S]

*35*

Na druhý deň som mala pokojné ráno, až na to, že sa Harry od včera nevrátil.  Mal veľmi naponáhlo až som sa začala báť. Dnes som mala v pláne ísť za Liamom. Chcela som sa mu ospravedlniť a hlavne ho vidieť, no Maxovi som nemohla povedať, kam chcem ísť. Určite by ma nepustil a navyše som si potrebovala trošku prevetrať hlavu. Čím dlhšie som v sebe držala roj otázok, tým viac som všetkému začínala veriť.

„Kam sa chystáš?"opýtal sa ma v kúpeľni, keď sledoval, ako sa obliekam.

„Za kamarátkami."odpovedala som jednoducho.

„A načo?"opýtal sa namosúrene. Popravde sme spolu normálne nehovorili od našej poslednej hádky.

„Na čo asi?"

„Bohužial nejdeš nikam."povedal, nie nepovedal, rozkázal! Prekvapene som zažmurkala a očami som vyhľadala jeho tvár.

„Čo prosím?"

„Veď počuješ. Nejdeš nikam."stíchol a zatváril sa zadúmane. „Príde Beatrice s Chuckom. Na obed."dodal a odišiel do našej spálne. Nasledovala som ho s prekvapeným výrazom.

„Ja to už mám dohodnuté. To, to mám teraz zrušiť?"hnevala som sa. Nie preto, že by mala prísť Beatrice hoci som nebola nadšená, no pravý hnev som mala z jeho tónu. A pokojné ráno ostalo v mojich predstsvách.

„No, áno. Predsa neuprednostníš kamarátky pred rodinou."viazal si kravatu a pri tom sa spokojne usmieval na zmluvu, ktorú som tam včera položila. Podotýkam podpísanú. „Za včerajšiu prácu si zaslúžiš darček."žmurkol a naraz zmenil výraz, náladu a všetko naokolo. Niekedy by som sa pri tom roztápala, ale teraz po tom všetkom, čo všetko som sa dozvedela – a ja stále verím, že to nie je pravda – ma desí.

„Nič nechcem."namrzene som odpochodovala do kúpeľne a chodila po nej ako besný mýval.

„Ale no, Shayla. Prečo si nahnevaná? Hm?"bľabotal za dverami.

„Daj mi pokoj, mám už všetkého plné zuby!"kričala som. Mala som chuť všetko rozlámať.

„Čo ti preplo?"zasmial sa. Rachotom som otvorila dvere a krčila na ňho tvár. „Čo ti je?"opýtal sa znovu.

„Klameš mi."povedala som z ničoho nič, pretože som už mala naozaj všetkého dosť.

„Ja? A ako prosím ťa?"opýtal sa sebavedomo.

„Toto,"vzala som zmluvu. „Nieje na zachránenie firmy."prepaľovala som ho pohľadom a snažila sa v jeho očiach najsť to dobré, čo som v nich vídavala.

„Ale jasné, že je."zahmkal si radostne.

„Gary vravel niečo iné."nástojčila som.

„Už toho úbožiaka nespomínaj."napomenul ma a napravil si po niekoľkíkrát golier. Zavládlo ticho. Čumela som do zeme a počúvala to ticho, ktoré neveštilo nič dobré.

„Max,"oslovila som ho opatrne. Hodil po mne očkom a čakal. „Čo sa to deje?"zarmútene som sa opýtala, keď mi to všetko došlo. Nechcela som o Maxa nikdy prísť, ale postupom času ma všetky okolnosti odpudzujú od svojho manžela. Akoby sa zrazu z dvoch príťažlivých pólov jeden magnet otočil a odpudivá sila začala pôsobiť. Takto som to vnímala ja. Neviem, ako to bral on, ale ja by som to chcela riešiť. Nezaoberať sa už ničím iným, len nami dvoma. Nič viac, ako to bolo kedysi. Len my dvaja a žiadne problémy. Nič. Len ja a Max. Bude to niekedy tak? Najviac som sa obávala, že už nikdy, že už navždy budem ten magnet, ktorý pôsobí odpudivou silou. Rozmýšľala som, či by sa dal fyzikálny zákon oklamať.

„Trošku sa mi to vymklo spod kontroly, ale pamätaj, že vždy budeš moja Shayla,"teraz som to videla, konečne som videla tú lásku ku mne. Spokojne a zároveň s ťažkým srdcom som sa usmiala. „Nebudem mať pred tebou žiadne tajnosti, ak sa budeš pýtať."

„Vážne?"

„Áno, chceš vedieť všetko, budeš vedieť všetko."
Toto ma desilo viac, než čokoľvek iné, vedieť všetko. Zrazu som pocítila jeho pery na ľavom líci. Trošku ma to zarazilo: žiadne zimomriavky, či rozplývanie sa. Proste nič. Max si to všimol tiež. Obyčajne bol na seba pyšný, ako sa chvejem pri jeho dotykoch alebo ako sa mi z jeho bozku naježia všetky chlpy, no teraz nič. Moje telo rezignovalo, a preto som to radšej vzala do vlastných rúk. Pritiahla som si ho k sebe a snažila sa ho náruživo pobozkať. Bola som rada, že to vyšlo a spolupracoval. V bozku som porovnávala Harryho a Maxove pery a k Harrymu sa to nedalo ani prirovnávať. V duchu som sa fackala a pri tom si predstavovala Harryho, ako ma bozkáva a pri tom drží v náručí. Uverila som tej predstave natoľko, že som Maxovi začala rozopínať košeľu, no včas ma zastavil a ja som si uvedomila, že to nie je Harry, ale Max. Tak žiadostivo som túžila byť jeho, že by som Maxa dokázala zviesť bez odporu. Bohužiaľ po tom, ako som sa dozvedela, že Max mal pohlavný vstyk s mojou mamou, nebolo mi po chuti s ním niečo mať a vlastne sme boli aj rozhádaní.

„Pokračoval by som, ale mám ešte prácu a chcem to do obeda stihnúť, aby som sa mohol venovať hosťom."usmial sa a vtísol mi letmý bozk na čelo. To bolo všetko, čo sa ráno medzi nami udialo. Do obeda som si čítala časopisy, len aby som nemusela tráviť čas rozmýšľaním. No tak či tak, moja myseľ zablúdila k Liamovi, či je v poriadku. Napokon po minútach obhrýzania nechtov, som zdvihla telefón a vytočila číslo nemocnice, aby som sa aspoň trošku uistila, či je naozaj v poriadku. Niečo mi navrávalo, že nie.

„Nemocnica Green Hospital, informačné oddelenie, ako môžem pomôcť?"ozval sa milý hlas zo slúchadla.

„Mohli by ste ma informovať o stave blízkeho priateľa Liama,..."nachvíľku som sa odmlčala, kým som premýšľala nad jeho priezviskom. „Payna."dodala som víťazne.

„Samozrejme. Počkajte, prosím."Počula som jej prsty poklepkávajúce po klávesnici a modlila som sa, aby ma informovala, len o dobrých správach.

„Liam Payne? Narodený 28. 8 1993?"opýtala sa a ja som prikývla, no až potom mi došlo, že ma nevidí.

„Áno. Ako sa má?"

„Neboli ste informovaná o jeho stave?"

„Nie."

„Liam James Payne, narodený 28. 8 1993 vo Wolverhampton, podľa mojich informácií je...už nie je."

„Čo?"zmätene som sa opýtala a srdce sa mi rozbúchalo ako hodiny. Tik-tak, tik-tak, počula som vo svojej hlave, ktorá pulzovala strachom už odkedy som zdvihla telefón.

„Je mi lúto, ale je mŕtvy."

Tik-tak

Ahoj, no krátka je dosť, no ďalšia bude dlhšia a zaujímavejšia

Peace and rolls