Dad or son? [H.S]

*44*

Eliska_Styles ďakujem ti, že si, pretože bez teba by som nezvládla napísať ani slovo 💜

Ešte v ten deň večer som na Maxovej tvári spozorovala malé odliatiny a fialový prírastok pod okom. Priznám sa, že som pocítila malú škodoradosť voči tomu, že dostal na držku, ale zároveň som sa o ňho bála. Bolo to choré, netaktické a hlúpe, ale ľutovala som bolesť, ktorú musel cítiť, aj tú najmenšiu. Aj napriek tomu všetkému ma niečo veľmi silné k Maxovi ťahalo. Bola som k nemu pripútaná a nesmela som sa od neho odvrátiť. Mala som pocit, že by to bola sprenevera voči samej sebe.
Milovala som ho tak, či tak. Moja láska trvala, i keď som si uvedomovola, že ma možno postihne rovnaký osud ako Anne. Chcela som Maxovi pomôcť, ale nevedela som ako. Hovorila som si, že na ňho ráno prehovorím, ale hneď ako otvoril oči, zvážila som svoje slová a radšej sa stiahla do úzadia s primknutými ústami. Môj strach pri ňom ovplyvnil celú moju odvahu postaviť sa voči nemu.
O niekoľko dní, keď mi už po nitkách neostali ani stopy a keď mi ostali iba škaredé jazvy, obzerala som sa v zrkadle s sklesnutou tvárou. Nebolo to oveľa lepšie, keď mi trčali nitky. Bolo to skoro rovnaké, len tie nitky nerobili ten hororový efekt. Stále som bola ohavná, i keď ma Maria chlácholila, že tie hnusné jazvy zmiznú. Vedela som, že ma chce iba upokojiť. Po takých veľkých a hlbokých ranách mi určite ostanú nezničiteľné jazvy, ktoré budú mať príbeh.
Z ničoho nič sa mi v odraze zrkadla objavil Max. Dych sa mi zrýchlil a od strachu sa mi podlamovali kolená. Stála som pri zrkadle ako obarená. Prvýkrát po tom všetkom som pri ňom znova stála, ale tentoraz zlomená a ohavná.

„Druhýkrát aspoň budeš vedieť, že bez môjho dovolenia nesmieš opustiť ani túto izbu,"prehovoril pokojným hlasom, pri ktorom som sa trošku upokojila a zároveň mi na ruky naskakovali zimomriavky. Sklopila som pred ním zrak na svoje bosé nohy a modlila sa, aby som ho nijak nenaštvala. „Chceš to odčiniť?"opýtal sa a dotkol sa môjho ramena. Zachvela som sa a privrela oči. „Tak chceš?"zopakoval pokojným šeptom do môjho ucha. Jeho vôňa na mňa nepôsobila ako kedysi, jeho hlas mi v hlave hlave znel ako mučivá pieseň namiesto krásnej melódie a jeho prítomnosť ma zabíjala namiesto pohodlného žitia. A i cez to všetko mi srdce utekalo k nemu. Nevedela som si to vysvetliť a doteraz neviem, čo ma k nemu viedlo.
Keď som si všimla, že na mňa spýtavo hľadí, rýchlo som prikývla.

„Popros o odpustenie,"šepol mi znova do ucha. Vedela som, že je nedočkavý, preto som hneď začala a slová som zo seba sypala ako pokazené sitko.

„Pre...prepáč. Ja..ja u...už nik...nikdy ne...neopustím dom bez tvojho ved...vedomia,"hlas sa mi chvel rovnako ako celé telo.

„Dobre, a teraz tak, aby som rozumel."

„Je mi to všetko veľmi ľúto, keby som to mohla odčiniť..." Toto neboli tie správne slová, ktoré som mala použiť, aspoň pre mňa nie, ale Maxovi prišli vhod.

„Všetko sa dá odčiniť,"prerušil ma ukazovákom na perách. Pomaly som preglgla hrču v hrdle a vystrašene k nemu zdvihla zrak. „Musím ti zase pripomenúť, že som ťa mal za to všetko zabiť. Porušila si pravidlá, moje pravidlá a to sa nerobí, lenže ja som ti to toleroval, ale urobil som, čo bolo treba. Teraz je na tebe niečo urobiť pre odčinenie svojich zlých skutkov a pre moje odpustenie. Dám ti však na výber,"sprisahanecky sa usmial a ja som tušila, že si nebudem mať príliš z čoho vyberať. „Buď o život príde niekto z tvojich blízkych, alebo spravíš dosť špinavú robotu."

„Akú?"opatrne tichým hláskom som sa opýtala. Nevzdala by som sa nikoho z mojich blízkych, to by bola samovražda svedomia.

„Páči sa mi tvoj výber,"usmial sa, ale nie tak ako som čakala, ako za starých čias, ale tak diabolsky bez citov. „Zabudol som podotknúť, že tá práca obsahuje dve úlohy,"položil ruky na moje ramená a začal mi ich hladiť. „Prvá je ľahšia, teda ako sa to vezme. Vybieliš účty všetkých podnikateľov v meste."
Sánka mi padla a pri pomyslení, že je to to ľahšie, mi srdce vynechalo jeden úder. Nechával ma hádať, čo môže byť to druhé a spokojne sa usmieval, a rukami mi stále pomaly hladil ramená.