Dad or son? [H.S]

*31*

„Čože?"ozval sa hlas, ktorý ani zďaleka nepatril mne. Nedokázala som sa ani pohnúť a nie to ešte niečo povedať. Bolo to zlé a teraz ešte horšie. Bola som slabá na to, aby sa mi to všetko v hlave urovnalo a hlavne v takom hluku, aké sa okolo mňa teraz dialo. Všetci kričali a ja som ich slová nedokázala rozoznať. Obraz sa mi pomaly zahmlieval a všetko sa mi krútilo. Chcela som si udržať rovnováhu, ale už bolo neskoro. Spadla som do pevnej mužskej hrude.

„Pekné, však?"ozval sa hlas vedľa mňa. Otočila som sa doprava, ale nikto. Otočila som sa do druhej strany a tam tiež nikto. Napokon som sa pozrela dopredu. Všade boli kvety a hádam som bola na lúke. Krásne miesto. Niečo okúzľujúce a ten jemný vánok prichádzajúceho leta bol na nezaplatenie. Takýchto krásnych dní je málo.

„Pekné, však?"hlas sa ozval znovu. Znel ako ozvena, ale bol príjemný. Bola som trošku zmätená, ale stále som bola pokojná a bolo mi príjemne. Nikto okolo mňa nebol, iba jarná tráva a kvety.

„Je tu niekto?!"zvolala som do diaľky, ale môj hlas sa ozval niekoľko krát po sebe až stíchol a to bolo všetko. Zrazu sa na oblohe bez obláčika začali objavovať čierne škvrny, ktoré sa pomaly rozširovali akoby tento svet pohlcovala čierna diera. Začala som byť nepokojná a chytala ma panika. Všetko pomaly. Ako sa čierne škvrny rozširovali, tak aj vo mne takým istým tempom narastali negatívne pocity.

„Už to nie je pekné, čo?"Ten hlas. Zmenil sa z príjemného na škrekľavý a hlučný.

„Kde si?!"otáčala som sa, ale nikde som nikoho nevidela, len trávu a kvety, ktorá sa silno rozfúkla na sever.

„Všade."odpovedal a moje ušné bubienky mi išli prasknúť. Chytila som si uši a zastonala z bolesti, ktorá mi prebúrala mozog. Pomaly mi začínala byť zima, ale nepohla som sa. Nie pre to, že by som nechcela, ale preto, lebo som nemohla. „Shayla,"dôkladne ma oslovil. „nie je všetko tak, ako vyzerá."

„Prosím, choď preč!"kričala som. Hovoril a tým moja bolesť v hlave stúpala. Bolo to na roztrhanie.

„Nie tak rýchlo."povedal a stíchol. Nadvihla som hlavu k nebu a čierne škvrny sa pohybovali rýchlejšie a negatívne pocity tiež. Cítila som, že toto je koniec. Nie koniec všetkého, ale koniec všetkého pekného. „Vidíš to?"opýtal sa hlas, no tentoraz hlasom, ktorý bol príjemný a melodický. Pomaly som prikývla a spustila zopár sĺz po líci dole. Ticho som sledovala, ako celé nebo a lúku pohlcuje čierna škvrna a plakala som. Mala som rada pestré farby a nie čiernu. Teraz som bola v tme. Všade bola tma a už ani seba som nevidela. Schúlila som sa do kĺbka na zemi a zatvorila oči.

„To pekné bol tvoj život doteraz."začal a po malej odchílke pokračoval. Jeho hlas nabádal moje vnútro a cítila som sa akoby ma štipľavá bolesť zožierala zovnútra. V tej chvíľi a aj v nasledujúcich chvíľach som si priala len to jediné. Zomrieť.

„A ak nezačneš konať, toto sa stane tebe!"zvolal a ozvena mi spôsobila veľké bolesti.

„Tak čo mám robiť?!"zarevala som z plného hrdla plná hnevu a nenávisti voči tomu hlasu, ktorý sa po každej vete menil.

„Pozri sa pravde do očí! Nehovor na všetko áno! Miluj s mierou! Odhaľuj podozrivé! Pýtaj sa prečo! Dožaduj sa odpovede! Stoj si za svojím! Nič neľutuj! Bojuj a nevzdávaj sa! Zobuď sa a ži!!!!!" S hlasným výkrikom som sa trhla z nočnej mory, ktorá má po tom prenasledovala nekonečne dlhých sekúnd. Nehybne som ležala na posteli v maminej izbe, kde vládla ponúrna, bezútešná tma. V zlomku sekundy som mala chuť sa do nej ponoriť, no potom som si spomenula na udalosť, ktorá sa stala predtým, než sa mi sníval ten hrozný sen. Doširoka som roztvorila oči a prudko som sa posadila.