Dad or son? [H.S]

*37*

Obzrela som sa v zdrkadle a uznala, že Max vedel, čo mi naozaj pristane. Mala som na sebe červeno-ohnivé šaty s neuveriteľným leskom. Žiarila som v nich ako ozajstná hviezda, no necítila som sa tak. Na tvári som mala make-up, jemný rúž a trochu špiráli, no ani to nedokázalo na mojej tvári vykúzliť úsmev. Keď som videla Harryho oči naplnené smútkom, zlomilo sa mi srdce. Objala som ho silno a snažila som sa mu dať najavo, že nie je sám. Porozprával mi, ako to všetko prebehlo a mne po každom slove naskakovali zimomriavky. Aj teraz mi naskočili na rukách a na odhalenom chrbte. Pohladila som si predlaktia a opatrne sa pozrela do odrazu svojich očí. Čo som v nich videla, som nespoznávala. Nespoznávala som tú krásnu ženu, ktorá len krásne vyzerala a vo vnútri sa cítila ako sliepka uprostred búrky. Nechcelo sa mi veriť, že za tak krátky čas sa toho udeje tak veľa a zároveň tak málo, aby som k Maxovi začala cítiť odpor. Našťastie len fyzický odpor. Ešte stále som ho milovala nepretržitou láskou, ale už som po ňom netúžila a čo ma najviac hnevalo bolo to, že som silou mocou túžila po Harrym. Nebolo v tom nič iné len túžba. Priťahoval ma niečím výnimočným, niečím magnetickým.
Nuž, musela som si ho raz a navždy zakázať. Bola som vydatá za jeho otca. Bolo by to choré. Aj keď už naozaj neviem, čo je viac choré: vliezť do postele manželovmu synovi alebo manželkinej matke.

„Si krásna,"v odraze zrkadla som zazrela jeho vysokú prichádzajúcu postavu s úmprimným úsmevom.

„Ďakujem,"zapýrila som sa a keď už bol tak blízko, že som cítila jeho na zamdletie vôňu, zadržala som radšej dych.

„Vy ženy by ste mali nosiť šaty každý deň. Ja by som to tak robil. Páčilo by sa mi nosiť pekné šaty a krútiť sa, aby sa mi konce ovievali nahor."

„Asi si mal byť dievča. Ja by som šaty zakázala, ale tieto si nechám. Sú pekné a.."

„Pristanú ti k očiam,"prerušil ma, keď sa naše pohľady stretli v zrkadle. „Ale aj k pleti,"palcom mi prešiel po chrbte a mne v bruchu vybuchol roj nie motýľov, ale rovno včiel, veľkých a bzučiacich. Nebola to reakcia ako zvyčajne, tentoraz to bolo vzrušenie. Áno, priznávam, moje lono zvlhlo.
Prerývane som sa nadýchla a nachvíľku zavrela oči.

„Konečne cítiš to, čo ja,"usmial sa a jemne mi znova prešiel prstom zhora-dole. Uskočila som, pretože moje lono už presahovalo medze. Ešte nikdy som tak po nikom netúžila.

„Ako to myslíš?"otočila som sa k nemu tvárou a sebavedomo sa mu pozrela do tváre. Vedela som, že to vie, že vie ako veľmi som kvôli nemu zvlhla.

„Ja to cítim rovnako. Už dávno by si to vedela, ak by si si všímala moje telo."Nepatrne som si ho celého obzrela a všimla som si napnuté džínsy v oblasti lona. Potriasla som hlavou a vybrala sa obuť si lodičky. „Prepáč,"povedal napokon a odišiel. Obula som si tie ohavné topánky a pozrela sa na hodiny nad našou posteľou. Už bolo skoro sedem. Max nemal rád nedochvíľnosť, tak som si pohla a pomaly sa premiestnila dole. Nazrela som von oknom a zatiaľ neprišlo žiadne auto. Išla som sa napiť, keď mi zrazu v malej listovej kabelke zabzučala správa.

Max: Prepáč, ale nebudem môcť prísť. Mám dôležité stretnutie a okrem toho budem musieť celú noc ostať vo firme. Všetko ti vynahradím. Milujem ťa, Max.

Trošku som ostala sklamaná a trošku rada. V takej mŕtvolnej nálade sa mi aj tak nikde nechcelo ísť. Vyzula som si tie vražedné topánky rovno v kuchyni a namierila si to opäť hore do svojej izby. Po ceste hore som stretla Harryho.