Dad or son? [H.S]

*48*

Nasledujúce dni sa vliekli pomaly, ale s istou harmóniou a pokojom, ktorý som už dávno necítila. Harry bol pri mne od rána do večera a spolu sme preberali plán nášho úteku. Všetko bolo komplikované a viac komplikovanejšie, keď pri dverách mojej izby pribudli dvaja obrovskí chlapi, ktorí ma mali za úlohu strážiť. Harryho prvý plán sme museli zrušiť. Chceli sme utiecť rovno z nemocnice, to by bol najľahší útek, ale kedže bola celá nemocnica monitorovaná Maxovými mužmi, nebolo možné cez nich prejsť bez ujmy. Harry úporne rozmýšľal a hľadal, čo najľahší únik, ale každý bol nebezpečný. Snažil sa mi zabezpečiť najlepšiu ochranu, ale takto to nemohlo fungovať a Harry to vedel. Nemohol byť pri mne, museli sme sa rozdeliť. Okrem plánovania ma Harry zasypával krásnymi predstavami o našej budúcnosti. Páčilo sa mi, že hovorí o nás a často som sa skoro preriekla a prezradila mu o malom tajomstve, ktoré mi rástlo v brušku.
Max zamnou neprišiel ani raz a bola som rada. Užívala som si pokoj a čistú prítomnosť Harryho, ktorý sa okolo mňa obšmietal a staral sa o mňa, a odmietal akúkoľvek pomoc od sestričiek. Postupom času som si uvedomovala, aký dôležitý pre mňa Harry je a aká hlúpa som bola, že som si nevšimla, kam moja láska presne smerovala. Nebolo veľa času na vyznávanie si lásky, všetko sa točilo okolo plánov a keď sme mali chvíle času, Harry ma hypnotizoval a ja som ani raz neuhla pohľadom.

„Rád by som vedel dôvod, prečo si sa rozhodla utiecť,"pýtal sa ma, ale ja som sa vždy iba usmiala a nenápadne si pohladila bruško. „V každom prípade som šťastný, že ťa môžem zachrániť. Nepochybujem, viem, že to zvládneme,"ubezpečoval ma a príjemne mi tísol ruku.

Môj stav bol zo dňa na deň lepší a doktor ma pripravoval na odchod domov. Pri každej príležitosti sa ma snažil rozhovoriť sa o modrinách a jazvách. Stále som ho odbila, že to nič nieje a dúfala som, že do toho nikoho nezatiahne. Nadišiel deň môjho odchodu a mne sa odtiaľ nechcelo nijak odísť. Harry vedel, že sa bojím vrátiť sa naspäť a sľúbil mi, že sa na tom mieste, ktorý bol pre mňa donedávna domovom, zdržíme len pár hodín a potom utečieme. V tej chvíli som si neuvedomovala, aké ťažké to môže byť. Mala som pred sebou len svoju budúcnosť, v ktorej som bola len ja, Harry a maličké v mojom brušku. Iba to ma napĺňalo a nevyhradzovalo miesto pre strach.

„Máš strach?"pýtal sa ma Harry cestou do auta z nemocnice. Boli sme sprevádzaní veľkými chlapmi, ktorí nás opustili až pri aute. Auto tiež nemohol riadiť Harry, riadil ho ďalší veľký chlap.
Potriasla som hlavou, cez plece sa obzrela na nemocnicu a usmiala som sa.

„Nie, čaká ma nový život. Viem, že to zvládneme,"pozrela som sa na Harryho, ktorý mi s úsmevom držal zadné dvere. Nasadli sme a Harry ma s láskou objal.

„Strašne ťa milujem. Neviem si predstaviť, čo by som robil, ak by sa to nevydarilo."

Na neúspech som nemyslela. Muselo to vísť a víde to. „Dokážeme to, ja to cítim."

„Stavím na tvoj pocit, Shayla, som si istý, pretože ty si si istá." Vtísol mi bozk na čelo a tuhšie si ma privinul k sebe. Nevadilo mi to, práve naopak bola som v jeho náručí šťastná bezohľadne na to, čo ma o pár minút čakalo doma.

„Ale trošku sa bojím,"začala som. „Nie toho, ale Maxa."

„Ani sa ťa nedotkne, rozumieš?"zdvihol mi tvár a hlboko sa mi díval do očí. „Nedovolím mu to. Obaja sa budeme držať plánu a ak budeš mať šťastie, ani na ňho nenatrafíš. Ako sme sa dohodli, tvoje útočiskom je miestnosť za kuchyňou a mojím suterén, dobre? Nezabudni, že ti tam nič nehrozí,"stísol mi ruku. „Ak by náhodou, o čom pochybujem, stačí zakričať a som v sekunde pri tebe."

„Dobre, ale prídeš načas, však?"

„Na stotinu,"usmial sa a natiahol krk, aby sa pozrel, kde sme. „Zdá sa, že sme tu."
Povzdýchla som si, odtiahla sa od Harryho a pozrela sa na dom. Pred ním boli ešte väčší chlapi v čiernom a vedľa v rohoch ďalší. Jeden z nich sa rozišiel k autu a ja som stlačila kľučku. Najradšej by som ostala sedieť a čakala na Harryho. Povzdýchla som si znova a prv než som sama otvorila dvere, niekto ich namiesto mňa otvoril dokorán. Vystúpila som a obzrela sa za Harrym. Sledoval ma a povzbudivo sa usmial. Pomalými krokmi a s mužom v čiernom som sa dostala k vchodovým dverám, ktoré mi sám otvoril a zatvoril. Poobzerala som sa po chodbe a zdala sa mi prázdna. Aj chlapi roztrúsení po celom dome boli prázdny a nehybní. Boli na každom kroku a všetci sledovali každý môj pohyb. Rozhodla som sa nevšímať si ich a sebavedomo som sa dostala do kuchyne, kde som sa napila vody a čakala na svoj správny čas. Popíjala som vodu, načúvala každému zvuku, pozorovala dvoch mužov stojacich pri okne v kuchyni, očami som párkrát spočinula na hodinkách, aby som správne kontrolovala čas. Pomaly a nenápadne som sa snažila spod kuchynskej linky vybrať tašku, ktorú tam Harry pre mňa pripravil. Ale nemohla som byť nenápadná, pretože jeden sledoval okno a druhý sa díval priamo na mňa. Zaškerila som sa na ňho a otočila sa mu bokom.